Apoštol Pavol strávil vyše tri roky so svätými v Efeze. V tom čase zažili Efezania zázraky, uzdravenia a zázračné udalosti. Ako svedčil Pavol, „mocou Pánovou“ medzi nimi „rástlo slovo a dokazovalo svoju silu“.1
Ale jeho kázanie a prejavy moci Božej spôsobili nepokoje medzi neveriacimi do takej miery, že Pavol bol nútený Efez opustiť. Šiel z miesta na miesto, aby kázal, ale pred návratom do Jeruzalema cítil potrebu ešte raz poučiť a varovať svojich priateľov. Keďže on sám sa nemohol vrátiť do Efezu, poslal po starších cirkvi odtiaľ. Pripomenul im, že strávil všetok svoj čas v Efeze učiac, čo bolo prospešné – „aby sa obrátili k Bohu a verili v nášho Pána Ježiša Krista“2 – a potom ich varoval: „Bedlite teda o seba a o celé stádo,“ lebo „po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás a nebudú šetriť stádo.“ 3 Potom dodal, že „prevrátene hovoriť“ bude nástrojom, ktorí budú používať títo „pažraví vlci …, aby si priťahovali učeníkov“.4
Po návrate do Jeruzalema bol zatknutý a odvedený do Ríma. Keď bol Pavol zaneprázdnený kázaním pravého evanjelia, dokonca ako väzeň v Ríme, vedel, že sa jeho život čoskoro skončí, cítil naliehavosť, že má napísať členom Cirkvi v Efeze.
Keď tam bol Pavol osobne, jeho prvým skutkom bolo, že „položil ruky na nich [a] zostúpil na nich Duch Svätý“.5
Keď Pavol písal svoje posledné slová učenia svojim milovaným priateľom a spoluslužobníkom v Efeze, začal tým, že pochválil „[ich] vier[u] v Pána Ježiša a [lásku] ku všetkým svätým“.6 Ďalej povedal, že hoci boli predtým „[mŕtvi] pre vlastné prestúpenie a hriechy“ a boli „od prírody deťmi hnevu“, odteraz sú „obživ[ení] … s Kristom“.7
Pavol dáva do protikladu nepriateľstvo, ktoré voči sebe zažívali členovia Cirkvi v Efeze pred činením pokánia, uplatňovaním viery a obdržaním Ducha Svätého, a to, že sa potom stali „spoluobčania svätých a domáci Boží … v Duchu“.8
Potom vyjadril vnútornú túžbu svojho srdca, keď im povedal: „Preto kľakám na kolená pred Otcom [nášho Pána Ježiša Krista], … aby vám … dal … aby … vy, zakorenení a založení v láske, [ste mohli] … poznať Kristovu lásku … aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.“ 9
Pre pomoc svätým, aby boli naplnení Božou plnosťou, ktorú práve spomenul, Pavol vytvoril podrobný zoznam druhov správania, ktoré zaistia, že títo dobrí muži a ženy „[nezarmútia] Svätého Ducha Božieho“.10
Povedal im: „Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“11
Hoci si Pavol bol vedomý ich dobroty, ako sa prejavila prostredníctvom toho, keď činili pokánie, mali vieru a boli hodní prejavov Ducha Svätého, varoval svojich priateľov ohľadom potenciálne zničujúcej moci slov – tých, ktoré hovorili pažraví vlci mimo čriedy, ako aj rúhania tými v čriede.
V skoršej časti svojho života Saul používal slová, aby zničil veriacich. Keď Pavol prijal Pána, chcel, aby bol spôsob jeho vyjadrovania dôkazom toho, že sa zmenil, a znakom, že je pravý veriaci. Zdá sa, že Pavol naznačuje, že nestačí obdržať obrady a mať Ducha Svätého, lebo znakom pravého veriaceho je, aby sme boli „vospolok dobrotiví“.