Žijeme v ťažkých časoch, o ktorých prorokoval apoštol Pavol (pozri 2. Timoteovi 3:1). Tí, ktorí sa snažia kráčať po rovnej a úzkej ceste, vidia na každej strane lákavé zachádzky. Môžu nás rozptýliť, ponížiť, skľúčiť alebo deprimovať. Ako môžeme mať Ducha Pánovho, aby nás viedol pri našich rozhodnutiach a udržiaval nás na tejto ceste?
V novodobom zjavení dal Pán odpoveď v tomto prikázaní:
„A aby si sa mohol viac uchovať nepoškvrneným od sveta, pôjdeš do domu modlitby a budeš prinášať sviatosti svoje v môj svätý deň;
Lebo veru toto je deň určený ti k tomu, aby ste si oddýchli od svojej práce a prejavili oddanosť svoju Najvyššiemu“ (pozri Náuka a zmluvy 59:9 – 10).
Toto je prikázanie s prisľúbením. Ak sa každý týždeň vhodne zúčastňujeme na obrade sviatosti, kvalifikujeme sa na prisľúbenie, že budeme „vždy mať jeho Ducha, aby bol s [nami]“ (Náuka a zmluvy 20:77). Tento Duch je základom nášho svedectva. Svedčí o Otcovi a Synovi, pripomenie nám všetko a vedie nás k pravde. Je kompasom, ktorý nás vedie na našej ceste. Prezident Wilford Woodruff učil, že tento dar Ducha Svätého „je najväčší dar, ktorý môže byť udelený človeku“ (Deseret Weekly, 6. apríl 1889, 451).
I.
Kvôli obradu sviatosti je zhromaždenie sviatosti to najposvätnejšie a najdôležitejšie zhromaždenie v Cirkvi. Je to jediné zhromaždenie počas sabatu, ktorého sa môže zúčastniť celá rodina spoločne. Ako dodatok k sviatosti by mal byť jeho obsah vždy naplánovaný a podaný tak, aby sa naša pozornosť sústredila na uzmierenie Pána Ježiša Krista a Jeho učenia.
Moje prvé spomienky na zhromaždenie sviatosti sa odohrávajú v malom mestečku v Utahu, kde som bol vysvätený za diakona a kde som pomáhal s roznášaním sviatosti. Keď s týmito spomienkami porovnám zhromaždenia sviatosti, na ktorých sa teraz zúčastňujem v mnohých rôznych zboroch, môžem povedať, že sú výrazne lepšie. Zvyčajne sa sviatosť vysluhuje a roznáša v atmosfére tichej úcty a tak ju prijímajú aj členovia. Vedenie zhromaždenia, vrátane nevyhnutných záležitostí, je krátke a dôstojné a príhovory sú duchovné a to svojím obsahom a podaním. Je tam vhodná hudba a tiež modlitby. Toto je štandard, ktorý predstavuje veľký pokrok od čias mojej mladosti.
Občas sa vyskytnú výnimky. Cítim, že niektorí z nastupujúcej generácie, a dokonca aj niektorí dospelí, ešte nepochopili význam tohto zhromaždenia a dôležitosť individuálnej úcty a uctievania počas neho. Veci, ktoré cítim, že tu mám učiť, sú určené tým, ktorí ešte nechápu tieto dôležité zásady a nenasledujú ich a ešte sa netešia zo zasľúbených duchovných požehnaní, že ich bude vždy sprevádzať Jeho Duch.
II.
Začnem tým, ako sa majú členovia Cirkvi pripraviť na účasť na obrade sviatosti. Pred piatimi rokmi na celosvetovom školení vedúcich starší Russell M. Nelson z Kvóra Dvanástich apoštolov učil vedúcich kňazstva Cirkvi o tom, ako plánovať a viesť zhromaždenia sviatosti. „Jeho uzmierenie si pripomíname veľmi osobným spôsobom,“ povedal starší Nelson. „Na naše zhromaždenie sviatosti si prinesieme zlomené srdce a skrúšeného ducha. Je to ten najdôležitejší bod pri zachovávaní dňa sabatu“ („Worshiping at Sacrament Meeting,“ Liahona, august 2004, 12; Ensign, august 2004, 26).
Pred tým, ako sa zhromaždenie začne, sa usadíme. „Počas tejto tichej prestávky je hudba prelúdia stlmená. Nie je to čas na rozhovory alebo odovzdávanie správ, ale čas rozjímania spojený s modlitbou, keď sa vedúci a členovia duchovne pripravujú na sviatosť“ (Liahona, august 2004, 13; Ensign, august 2004, 27).
Keď sa Spasiteľ po Svojom vzkriesení zjavil Nefitom, učil ich, že by mali prestať praktizovať obetovanie prelievaním krvi. Povedal, že namiesto toho majú robiť nasledovné: „Budete mi prinášať ako obeť srdce zlomené a ducha skrúšeného“ (3. Nefi 9:20). Toto prikázanie, zopakované v novodobom zjavení, ktoré nás usmerňuje, aby sme každý týždeň prijímali sviatosť, nám hovorí, ako by sme sa mali pripraviť. Ako učil starší Nelson, „každý člen Cirkvi nesie zodpovednosť za duchovné obohatenie, ktoré môže vyplynúť zo zhromaždenia sviatosti“ (Liahona, august 2004, 14; Ensign, august 2004, 28).
Prezident Joseph Fielding Smith vo svojich spisoch, ktoré sa týkajú náuky spasenia, učí, že prijímanie sviatosti je pre nás súčasťou spomínania si na Spasiteľovu smrť a utrpenie za vykúpenie sveta. Tento obrad bol zavedený preto, aby sme mohli obnoviť svoje zmluvy, že Mu budeme slúžiť, budeme Ho poslúchať a vždy na Neho pamätať. Prezident Smith dodáva: „Nemôžeme si zachovať Ducha Pána, ak toto prikázanie dôsledne nedodržiavame“ (Doctrines of Salvation, zozbieral Bruce R. McConkie, 3 zväzky. [1954–56], 2:341).
III.
To, ako sa obliekame, je dôležitým ukazovateľom nášho postoja a prípravy na akúkoľvek činnosť, ktorej sa budeme venovať. Ak sa chystáme plávať, ísť na túru alebo sa hrať na pláži, naše oblečenie vrátane obuvi to naznačuje. To isté by malo platiť aj o tom, ako sa oblečieme, keď sa máme zúčastniť na obrade sviatosti. Je to podobné, ako keď ideme do chrámu. Náš spôsob obliekania naznačuje, do akej miery chápeme obrad, na ktorom sa budeme zúčastňovať a do akej miery si ho ctíme.
Počas zhromaždenia sviatosti – a najmä počas vysluhovania sviatosti – by sme sa mali sústrediť na uctievanie a zdržať sa všetkých ostatných činností, najmä správania, ktoré by mohlo rušiť uctievanie iných. Dokonca ani ten človek, ktorý upadne do tichého spánku, neruší ostatných. Sviatostné zhromaždenie nie je čas na čítanie kníh alebo časopisov. Mladí ľudia, nie je to čas na to, aby ste sa rozprávali pošepky alebo cez mobilné telefóny alebo na písanie sms-iek osobám, ktoré sú niekde inde. Keď prijímame sviatosť, uzatvárame posvätnú zmluvu, že budeme vždy pamätať na Spasiteľa. Aké smutné je vidieť osoby, ktoré túto zmluvu zjavne porušujú práve na zhromaždení, kde ju uzatvárajú.
Hudba na zhromaždení sviatosti je dôležitou súčasťou nášho uctievania. Písma učia, že pieseň spravodlivých je modlitbou k Pánovi (pozri Náuka a zmluvy 25:12). Prvé predsedníctvo vyhlásilo, že „niektoré z najväčších kázní sú prednesené pri speve náboženských piesní“ (Hymns, ix). Aké úžasné je, keď sa každý človek, ktorý sa zúčastňuje zhromaždenia, pripojí k spevu – najmä počas náboženskej piesne, ktorá nám pomáha pripraviť sa na prijatie sviatosti. Všetka hudba na zhromaždení sviatosti si vyžaduje starostlivé plánovanie, pričom treba mať vždy na pamäti, že táto hudba je uctievaním, nie nejakým predstavením.
Prezident Joseph Fielding Smith učil: „Toto je príležitosť, pri ktorej by sa malo predstaviť evanjelium, pri ktorej by sme mali byť vyzvaní, aby sme prejavovali vieru a uvažovali o poslaní nášho Vykupiteľa a aby sme strávili čas uvažovaním o spásonosných zásadách evanjelia, a nie na iné účely. Zábava, smiech, ľahkovážnosť, to všetko nie je na mieste na zhromaždeniach sviatosti Svätých neskorších dní. Mali by sme sa schádzať v duchu modlitby, miernosti a so zbožnosťou v srdci“ (Doctrines of Salvation, 2:342).
Keď tak robíme – keď sa pripájame k slávnostnosti, ktorá by mala vždy sprevádzať obrad sviatosti a uctievanie počas tohto zhromaždenia – sme hodní spoločenstva Ducha a zjavenia, ktoré od Ducha pochádza. Takto získavame smerovanie pre svoj život a pokoj na tejto ceste.
IV.
Vzkriesený Pán zdôraznil dôležitosť tejto sviatosti, keď navštívil americký kontinent a zaviedol tento obrad medzi veriacimi Nefitmi. Požehnal symboly sviatosti a dal ich svojim učeníkom a zástupom (pozri 3. Nefi 18,1 – 10), pričom prikázal:
„A toto budete vždy činiť tým, ktorí činia pokánie a sú pokrstení v mene mojom; a budete to činiť na pamiatku krvi mojej, ktorú som za vás prelial, aby ste mohli Otcovi dosvedčiť, že na mňa vždy pamätáte. A ak budete na mňa vždy pamätať, budete mať Ducha môjho, aby bol s vami.
... A ak budete veci tieto vždy činiť, požehnaní ste, lebo ste postavení na skale mojej.
Ale ktokoľvek medzi vami urobí viac či menej ako toto, nie je postavený na skale mojej, ale je postavený na piesčitých základoch; a keď spadne dážď a prídu záplavy, a zadujú vetry, a udrú na neho, on padne“ (3. Nefi 18,11 – 13).
Sviatosť je obrad, ktorý nahradzuje krvavé obety a spaľované obety Mojžišovho zákona, a spolu s ním prišlo aj Spasiteľovo zasľúbenie: „A kto ku mne príde so srdcom zlomeným a duchom skrúšeným, toho pokrstím ohňom a Duchom Svätým“ (3. Nefi 9:20).
V.
Teraz sa obraciam najmä na držiteľov kňazstva, ktorí vysluhujú sviatosť. Tento obrad by mali vždy vykonávať s úctou a dôstojnosťou. Kňazi, ktorí prednášajú modlitby v mene kongregácie, by mali slová vyslovovať pomaly a zreteľne, vyjadrujúc podmienky zmlúv a prisľúbené požehnania. Toto je veľmi posvätný úkon.
Učitelia, ktorí pripravujú, a diakoni, ktorí rozdávajú sviatostné symboly, tiež vykonávajú veľmi posvätný úkon. Veľmi sa mi páči rozprávanie prezidenta Thomasa S. Monsona o tom, ako ho ako 12-ročného diakona biskup požiadal, aby odovzdal sviatosť bratovi pripútanému na lôžko, ktorý po tomto požehnaní túžil. „Jeho vďačnosť ma ohromila,“ povedal prezident Monson. „Zaplavil ma Duch Pána. Stál som na posvätnej pôde“ (Inspiring Experiences That Build Faith [1994], 188). Všetci, ktorí vysluhujú tento posvätný obrad, stoja na posvätnej pôde.
Mladí muži, ktorí vysluhujú tento posvätný obrad, by mali byť hodní. Pán povedal: „Buďte čistí, vy, ktorí nosíte nádoby Pána“ (Náuka a zmluvy 38:42). Varovanie v písmach pred nehodným prijímaním sviatosti (pozri 1. Korintským 11:29; 3. Nefi 18:29) sa určite vzťahuje aj na tých, ktorí tento obrad vysluhujú. Pri udeľovaní disciplinárnych krokov členom Cirkvi, ktorí sa dopustili vážnych hriechov, môže biskup dočasne odobrať výsadu prijímania sviatosti. Tú istú právomoc má určite aj na odňatie výsady vysluhovania tohto posvätného obradu.
To, čo som predtým povedal o dôležitosti vhodného oblečenia pre tých, ktorí prijímajú sviatosť, sa samozrejme s osobitnou platnosťou vzťahuje na mladých mužov Áronovho kňazstva, ktorí vykonávajú akúkoľvek časť tejto posvätnej sviatosti. Všetci by mali byť dobre upravení a slušne oblečení. Na ich osobnom vzhľade alebo konaní by nemalo byť nič, čo by na seba upozorňovalo alebo odvádzalo pozornosť kohokoľvek z prítomných od plnej pozornosti na uctievanie a uzatváranie zmluvy, ktoré sú cieľom tejto posvätnej bohoslužby.
Starší Jeffrey R. Holland pred 13 rokmi učil o tejto téme niečo cenné. Keďže väčšina našich súčasných diakonov ešte nebola narodená, keď tu tieto slová zazneli naposledy, opakujem ich pre ich dobro a pre dobro ich rodičov a učiteľov: „Dovoľujem si navrhnúť, aby diakoni, učitelia a kňazi, ktorí vysluhujú sviatosť, nosili podľa možnosti bielu košeľu. Pri posvätných obradoch v Cirkvi často používame slávnostný odev a biela košeľa by mohla byť vnímaná ako jemná pripomienka bieleho odevu, ktorý ste mali na sebe pri krste, a očakávanie bielej košele, ktorú budete čoskoro nosiť do chrámu a na svojej misii„ („This Do in Remembrance of Me“, Ensign, november 1995, 68).
Na záver, sviatosť sa vysluhuje len vtedy, keď ju schváli ten, kto má kľúče od tohto kňazského obradu. Preto sa sviatosť spravidla nepodáva doma alebo na rodinných stretávkach, a to ani tam, kde je k dispozícii dostatočný počet držiteľov kňazstva. Tí, ktorí slúžia pri stole so sviatosťou, pripravujú sviatosť alebo ju roznášajú kongregácii, by mali byť určení tým, kto drží a používa kľúče od tohto posvätného obradu. Mám na mysli biskupstvo alebo predsedníctva kvóra učiteľov alebo diakonov. „[Môj] dom je domom poriadku,“ vyhlásil Pán (Náuka a zmluvy 132:8).
Ako môžeme mať Ducha Pánovho, aby viedol naše rozhodnutia, aby sme zostali „nepoškvrnení od sveta“ (Náuka a zmluvy 59:9) a na bezpečnej ceste smrteľnosťou? Potrebujeme sa kvalifikovať na očisťujúcu moc uzmierenia Ježiša Krista. Urobíme to tak, že budeme dodržiavať Jeho prikázanie, aby sme k Nemu prichádzali so zlomeným srdcom a skrúšeným duchom a na tom úžasnom týždennom zhromaždení sa zúčastňovali na symboloch sviatosti a uzatvárali zmluvy, ktoré nás kvalifikujú na vzácne zasľúbenie, aby sme mohli vždy mať Jeho Ducha, aby bol s nami (pozri Náuka a zmluvy 20:77). S pokorou sa modlím, aby sme tak mohli vždy konať a túto modlitbu prednášam v mene Toho, vďaka ktorého uzmiereniu je to všetko možné, v mene Ježiša Krista, amen.