Keď som bol malý chlapec, bol som presvedčený, že môj otec mal tie najdlhšie ruky na celom svete. Zakaždým, keď niekto z nás chlapcov počas omše zašepkal, zafňukal, žmurkol alebo urobil čokoľvek iné, čo otec považoval za neúctivé, k úctivosti nás vrátilo buchnutie po hlave. Nech už sme s rodinou sedeli v kostole kdekoľvek, otec na nás dočiahol.
Keďže sme vedeli, že otcovej dlhej ruke neunikneme, zvyčajne sme počas bohoslužby sedeli ako zdráhajúci sa anjeli, ale to, že sme boli ticho, neznamenalo, že sme do kostola chodili radi.
O veľa rokov neskôr som sa zúčastnil na svojom prvom zhromaždení Svätých neskorších dní a bol som v šoku z toho, koľko detí tam neposlúchalo. Keby tam bol môj otec, zodral by si ruku pri tom, ako by sa snažil naučiť tie deti úctivosti.
Asi desať rokov po mojej prvej návšteve zhromaždenia sviatosti som opäť sedel v kaplnke Svätých neskorších dní, ale tentoraz som bol členom Cirkvi a otcom, ktorý sa trápil s vlastnými neposlušnými batoľatami.
„Musí existovať pozitívny spôsob, ako naučiť naše deti úctivosti,“ povedal som svojej manželke. „Nechcem, aby mali strach z cirkvi, tak ako som mal ja z kostola.“
Odvtedy sme s manželkou prišli na to, ako pomôcť našim štyrom deťom, ktoré majú menej ako osem rokov, aby boli v cirkvi úctivé. Nie vždy sú vzorom úctivosti, ale väčšinou sú postačujúco úctivé, a čo je dôležitejšie, učia sa si zhromaždenie sviatosti vychutnávať.
Tu je niečo z toho, čo sme sa naučili, keď sme „skúšali a chybovali“ na ceste, ktorá viedla k úctivosti na zhromaždení sviatosti. Tieto nápady sa osvedčili nám. Druhé rodiny môžu mať iné, ale rovnako účinné spôsoby, ako naučiť deti úctivosti.
Buďte sami úctiví
Je dôležité, aby rodičia boli pre svoje deti príkladom toho, že úctivosť je na zhromaždení sviatosti dôležitá. Nemôžeme očakávať, že sa naše deti budú v cirkvi správať slušne, keď sa sami slušne nesprávame.
Keď som bol v biskupstve, mal som veľa príležitostí sledovať, aký príklad dávajú rodičia svojim deťom počas zhromaždenia sviatosti. Mnohí boli úctiví a ich deti reagovali rovnako. Videl som však aj niekoľko rodičov, ktorí stáli v zadnej časti kaplnky s malými deťmi na rukách a zhromaždenie využívali na rozhovory s priateľmi. Iní si zasa čítali, písali alebo doháňali spánok. Ich deti boli zvyčajne rovnako neúctivé.
Ako rodičia dlhujeme sebe a svojim deťom to, aby sme boli aktívnymi účastníkmi zhromaždenia sviatosti, nie ľahostajnými divákmi. Musíme venovať pozornosť tomu, čo hovoria rečníci. Po návrate domov by sme mali diskutovať o rozhovoroch zo zhromaždenia sviatosti a o tom, čo sme sa z nich naučili.
Učte svoje deti
Potom, ako sme si zlepšili svoje vlastné správanie na zhromaždení sviatosti, sme svoje deti naučili presne to, ako sa majú v cirkvi správať.
Keď neposlúchali, vyviedli sme ich na chodbu, aby si mohli zhromaždenie vychutnať aspoň ostatní. Táto metóda mala zmiešané výsledky. Takto naše hlučné deti nenarúšali ducha zhromaždenia, ale s manželkou sme prišli o väčšinu toho, čo sa dialo. Okrem toho sa naše deti rýchlo rozhodli, že voľnosť a zábava na chodbe sú oveľa žiadanejšie ako zhromaždenie sviatosti.
Zhodnotili sme, prečo sme zlyhali a potom sme zmenili taktiku. Namiesto toho, aby sme sa ich snažili viesť k úctivosti priamo v cirkvi, sme sa do toho pustili doma. V rámci rodinného domáceho večera a inokedy počas týždňa si naše deti precvičovali, ako sedieť potichu. Keď sme sa na lekciách zamerali na účel zhromaždenia sviatosti, vysvetľovali sme deťom, prečo požívame chlieb a vodu. Rozprávali sme sa s nimi o Kristovej obeti a vysvetlili sme im, že zhromaždenie sviatosti je časom na premýšľanie o Ježišovi.
Už po týždni bolo vidieť účinky a po troch alebo štyroch týždňoch začali naše staršie deti skutočne ticho sedieť skoro počas celého zhromaždenia.
Keď sú neúctivé, zakročte
Samozrejme, deti sa občas vrátili k neúctivosti, ale keď sa tak stalo, vedeli sme, že musíme urobiť viac, než ich len zobrať von, aby sa pripojili k párty na chodbe. Môj otec nám dal jasne najavo, že chce, aby sme boli v kostole, nielen niekde blízko. Po tom, ako sme sa zamysleli nad otcovými metódami a vypočuli si prednášku o disciplíne sme si s manželkou uvedomili, že vyvedenie neúctivých detí zo zhromaždenia sviatosti síce vyriešilo okamžitý problém, ale nijako ich nepovzbudilo k tomu, aby sa v budúcnosti neúctivosti vyhli. Rozhodli sme sa, že naše deti naučíme, že život na zhromaždení sviatosti je oveľa príjemnejší ako život na jeho okraji.
Nasledujúcu nedeľu dostal môj dvojročný syn strašný záchvat hnevu. Okamžite som ho vyniesol z kaplnky, ale tentoraz som sa nezastavil na chodbe. Našiel som prázdnu triedu na konci chodby, sadol som si na rozkladaciu stoličku a pevne som ho držal na kolenách.
O minútu sa upokojil a vykrúcal sa, aby sa mi vymanil z rúk. Najprv som ho chcel pustiť dolu, ale namiesto toho som sa rozhodol, že si ho nechám na kolenách. Sťažoval sa a ja som mu vysvetlil, že mi zostane na kolenách, až kým sa nerozhodne, že je čas vrátiť sa s úctivosťou na zhromaždenie sviatosti a pevne som ho držal.
Pre moje vrtiace sa dvojročné dieťa bolo takéto obmedzenie tým najhorším možným osudom. Po desiatich minútach prosieb, krútenia a plaču pochopil, že to myslím vážne, a spýtal sa, či sa môže vrátiť na zhromaždenie sviatosti.
„Synček, budeš úctivý?“ spýtal som sa.
Prikývol.
„A ak nebudeš úctivý, čo sa stane?“ Ukázal na stoličku.
Vrátili sme sa na zhromaždenie, kde bol celkom ticho. On a naše dcéry mali aj tak v niektoré nedele svoje chvíle, keď ich bolo treba vyviesť zo zhromaždenia sviatosti, ale netrvalo dlho, kým sa naučili, že majú radšej voľnosť na zhromaždení sviatosti ako obmedzenie na otcovom kolene v tichej triede na konci chodby.
Prirodzene, je lepšie a jednoduchšie predchádzať neúcte, než ju riešiť v cirkvi. Keďže sme vedeli, že naše deti nedokážu počúvať všetky príhovory na zhromaždení sviatosti či im porozumieť, naplánovali sme pre ne alternatívne tiché aktivity, keď ich to prestávalo baviť.
Všetky naše deti, aj tie najmladšie, si rady čítajú a pozerajú ilustrované detské príbehy z písiem, ktoré vydáva Cirkev. Tiež si so sebou nosíme aj niekoľko pasteliek a prázdnych listov papiera, aby si mladší mohli kresliť, keď sa začnú príliš vrtieť. Aj staršie deti si môžu kresliť, ale povzbudzujeme ich, aby kreslili obrázky, ktoré súvisia s príhovormi.
Zistili sme tiež, že hry, jedlo, maškrty a hračky zvyčajne na zhromaždení spôsobia viac chaosu a neporiadku, než aby mu zabránili.
Nezabúdajte, že deti budú deťmi
Neočakávame, že naše deti budú v cirkvi dokonalé, pretože vieme, že v ich veku je to niekedy nad ich sily. Ale s manželkou máme cieľ, aby sme si zhromaždenie vychutnali. Keď sa niektoré z našich detí správa zle, riešime to s ním čo najrýchlejšie a bez emócií.
Tiež nám pomáha zachovať si zmysel pre humor. Ak niektorý člen našej rodiny urobí salto z opierky lavice alebo sa nepozorovane dotacká k pódiu, snažíme si zachovať pokoj, ukončiť toto správanie, v prípade potreby ho vyviesť von a povedať si, že raz sa – možno – nad incidentom zasmejeme.
Ak ste sami a vaše deti sú v prevahe, stále môžete zachovať úctivosť – s troškou pomoci. Keď som bol povolaný do biskupstva, moja manželka zostala na naše deti sama. Po niekoľkých nedeľách sa jej táto úloha zdala príliš náročná a vyčerpávajúca, a tak sme požiadali pár na dôchodku v našom zbore, či by si každú nedeľu nesadli k našej rodine, aby sme zvýšili šancu na úspech. Ochotne súhlasili a teraz naše deti radi sedia pri svojich „starých rodičoch“.
V našej rodine sa snažíme, aby bola cirkev pozitívnym zážitkom pre nás a aj pre naše deti. S trochou cviku a plánovania a s veľkou dávkou trpezlivosti pomáhame našim deťom naučiť sa vážiť si zhromaždenie sviatosti a robiť to s úctivosťou.