Predtým, ako som bol povolaný ako územný sedemdesiatnik, som čelil jednej z najnáročnejších fáz mojej cesty viery. Kvôli finančným ťažkostiam sme nemali ani na nákup potravín a museli sme predať všetok náš majetok. Pozerať sa na to, ako sa moja manželka lúči s cennými pamiatkami po babičke a mame, bolo obzvlášť zarmucujúce. Keďže nám došiel benzín v aute, kráčal som cez naše mesto a hľadal som záložňu.
Počas toho som si spomenul na rozhovor s veľmi dobrým priateľom, ktorý si prechádzal svojimi vlastnými hlbokými problémami. V snahe pomôcť mu som mu poradil, aby rozvíjal svoju vďačnosť. Jeho odpoveď ma zasiahla: „Aby som mohol byť vďačný, musím si predstaviť niekoho, kto prežíva ešte horšie ťažkosti ako ja! Nájsť niekoho takého je veľmi ťažké.“ Hlboko som sa stotožnil s jeho pocitmi, pretože som sa cítil citovo uväznený uprostred utrpenia mojej manželky a smútku mojich detí. Napriek tomu som vložil svoju dôveru v Spasiteľa. On mi povedal: „Môj si ty.“ (1) Vyvolil si ma Svojimi prísľubmi, že Mu budem „ľudom zvláštneho vlastníctva“ (2) a že ma „[povýši] nad všetky národy, ktoré učinil“ (3). Verne som dodržiaval platenie desiatku, pôst, modlitby a uctievanie v chráme, ale sľúbené „okná nebies“ (4) ostávali zatvorené a ja som sa cítil opustený.
Vo chvíľach zvýšeného trápenia som si osvojil zvyk klásť Pánovi dve základné otázky: „Pane, čo si praješ, aby som urobil? Čo si želáš, aby som sa naučil?“ Takmer okamžite mi napadla jedna myšlienka: „A stalo sa, že postavil oltár z kameňov, a pripravil obeť Pánovi, a vzdával vďaky Pánovi, nášmu Bohu.“ (5) To vo mne podnietilo zamyslenie sa nad ťažkou situáciou Lechího, ktorý bol bez vlastného zavinenia nútený opustiť svoj domov a zanechať za sebou svoj majetok, „dom svoj a krajinu dedičstva svojho, a zlato svoje, a striebro svoje, a drahocenné veci svoje, a nevzal si nič so sebou“. (6) Lechí, ktorý strávil celý svoj život v Jeruzaleme a zanechal za sebou celoživotné sny a plody svojej práce, stál pred zdanlivo neprekonateľnou výzvou. Vďačnosť však bola zásadou, podľa ktorej žil a hľadal spásu. „Veľké a podivuhodné sú diela tvoje, ó, Pane Bože Všemohúci!“ (7)
Pre Lechího nebola vďačnosť podmienená okolnosťami. Bola rozhodnutím s konkrétnym zameraním: zameraním na Ježiša Krista. A tak som vďačne zistil: „Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty.“ (8) Uprostred svojich vlastných skúšok som si osvojil zvyk každodenného budovania oltárov vďačnosti prostredníctvom modlitby. Mojím cieľom bolo byť vďačný bez porovnávania, očakávania alebo závislosti od vonkajších okolností – hlboká zmena uhla pohľadu.
Na začiatku každej modlitby som úmyselne zameral svoje myšlienky na život a poslanie môjho Spasiteľa. Tento proces bol transformačný. Čím úprimnejšie som vyjadroval vďačnosť, tým viac mi Duch svedčil o pravdách milosrdenstva a milosti. Vďaka tomuto zvyku som získal svedectvo o „[zmysle] tejto poslednej obeti“ (9) môjho Spasiteľa a o tom, že „vnútro [Jeho] je naplnené súcitom voči [nám]“ (10).
Dokonale ma poznal vo Svojom vnútre milosti. Keď som začal vyjadrovať svoju vďačnosť, moja viera sa prehĺbila a moja duša sa zaradovala. Pochopil som, že tieto každodenné oltáre vďačnosti mi dláždili cestu k „trónu milosti“ (11). V nasledujúcich dňoch sme boli časne i duchovne požehnaní. Ale za to všetko, čím som si prešiel, by som sa nechcel vymeniť so žiadnym kráľom. Moje skúšky ma priviedli k tomu, aby som sa priblížil k svojmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi a spoznal Ho. On žije!
-
Izaiáš 43:1
-
Deuteronomium 7:6 (Roháček)
-
Deuteronomium 26:19
-
Malachiáš 3:10
-
1. Nefi 2:7
-
1. Nefi 2:4
-
1. Nefi 1:14
-
Žalmy 139:8
-
Alma 34:15
-
3. Nefi 17:6, 7
-
Židom 4:16