Jedným z najvzácnejších darov, o ktoré sa so mnou rodičia počas môjho detstva podelili, bola ich láska k chrámu. Ich túžba uctievať v dome Pána bola napriek veľkej vzdialenosti a vysokým nákladom na cestu do najbližšieho chrámu neustála a nikdy neochabovala.
Keď sa koncom 80. rokov rekonštruoval chrám v Berne vo Švajčiarsku, naša rodina cestovala do Frankfurtu v Nemecku. Stále si jasne pamätám ten deň, keď sme prišli do chrámu. Mal som len deväť rokov a hoci sme s bratom sprevádzali našich rodičov do chrámu mnohokrát, tento zážitok bol pre mňa iný. Keď sme vstúpili na recepciu ubytovania pre návštevníkov, pocítil som radosť a spolupatričnosť, akú som nikdy predtým nezažil. Pamätám si, ako som tam sedel s pocitom, ktorý bol pre mňa nový – bol som zaplavený silnou láskou. Pamätám si, ako mi mama vysvetľovala, že tieto pocity mi dáva Duch Pánov, ktorý mi dosvedčuje, že som v Jeho svätom dome. Aj keď som tomu vtedy úplne nerozumel, bolo mi jasné, že to, čo som cítil, bol osobný dar od Pána.
V 10. storočí pred Kristom izraelský ľud po mnohých generáciách konečne postavil Pánovi chrám. V Knihe Kráľov je zaznamenaná zasväcujúca modlitba, ktorú predniesol kráľ Šalamún. Kráľ dal zhromaždiť ľud, aby usporiadal obrad zasvätenia a slávnosť pre Pána. Po vnesení truhly zmluvy do „veľsvätyne“ (1), oblak naplnil chrám a „sláva Hospodinova naplnila dom Hospodinov“ (2). Pán Svojmu ľudu jasne prejavoval Svoju prítomnosť v chráme, podobne ako ich otcom, ktorí putovali po púšti (3). Pán nerobil rozdiel medzi dočasným svätostánkom z látky a drahocenným svätostánkom z kameňa – obidva príbytky prijal, pretože predstavovali tú najlepšiu obeť, akú mohol v tom čase ľud priniesť.
V rámci zasväcovacej modlitby kráľ Šalamún niekoľkokrát prosí Boha o počutie pokornej prosby Jeho služobníka (4) a o vypočutie Jeho ľudu, kedykoľvek bude činiť pokánie a obráti sa k Jeho domu. Keď sa Šalamún modlil, vedel, že chrám požehnáva nielen národy a krajiny, ale najmä jednotlivcov a rodiny, a preto dodal: „Každú modlitbu, každú pokornú prosbu, ktorú by mal ktorýkoľvek človek … ktor[ý] by [poznal] každ[ú] ranu svojho srdca a rozprestrel by svoje ruky k tomuto domu, ty vyslyš na nebesiach, na pevnom mieste svojho bývania a odpusť a učiň a daj každému podľa všetkých jeho ciest, ktorý znáš jeho srdce“ (5).
Osobná radosť a láska, ktoré som pocítil v ten deň vo Frankfurte, sa v priebehu rokov rozrástli do poznania a lepšieho pochopenia nášho Otca v nebi a poskytli mi požehnanie zakúsiť Jeho lásku a radu šitú na mieru. V chráme som sa naučil, že Pán pozná „ranu [môjho] srdca“ a že ma vypočuje, keď sa s vierou obrátim na chrám. Ďalšia vec, ktorú som sa naučil, je, že budovanie osobného vzťahu s Kristom a poznávanie Ho v chráme si vyžaduje obetu, vieru a túžbu. Podľa slov staršieho Bednara: „Je rozdiel medzi členmi, ktorí chodia na zhromaždenia a platia desiatok a ktorí len občas v chvate prídu do chrámu, aby prešli zasadaním a členmi, ktorí verne a dôsledne uctievajú v chráme.“ (6)
Prezident Nelson tiež dodal: „Stavba a údržba týchto chrámov možno nezmení váš život, ale čas, ktorý v chráme strávite, ho nepochybne zmení“ (7). Kiežby sme všetci objavili radosť z uctievania v Jeho svätom dome, kde Boh pozná „ranu [nášho] srdca“ (5) a pohliada na naše pokorné prosby (4).
1 1. Kráľov 8:6
2 1. Kráľov 8:10 – 11
3 Exodus 33:7 – 11
4 1. Kráľov 8:28 – 30 (Roháček)
5 1. Kráľov 8:38 – 40 (Roháček)
6 Starší David A. Bednar, Držte v úcte meno a postavenie, Generálna konferencia apríl 2009
7 Prezident Russell M. Nelson, Staňme sa príkladnými Svätými neskorších dní, Generálna konferencia október 2018