Správa územného vedenie
Starší Christopher Charles
Územný sedemdesiatnik
Územný sedemdesiatnik
Moje najmilovanejšie vianočné spomienky ako najmladšieho zo štyroch chlapcov tvorí čas strávený doma s mamou a otcom, s mojimi bratmi a ich manželkami. V tom čase som bol jediný slobodný člen rodiny.
Pamätám si, ako sa mi páčilo to táranie, uťahovanie si, smiech, hry a moje obľúbené cyperské jedlo – lahodné plnené viničové listy! Nie, nedokážem si spomenúť, že som premýšľal o skutočnom význame Vianoc.
Pravdaže, teraz je to iné, keď máme vo svojom živote pravdivé evanjelium. Moje dve dcéry sú už dospelé a majú svojich vlastných manželov, a predsa tie najlepšie chvíle sú tie, keď sedíme okolo stola a sme jednoducho spolu.
A tak je to pre mnohých, keď využívajú na Vianoce príležitosť obnoviť pocity lásky s rodinou. Zdá sa, že pokusy naplniť svetskosťou tento čas roku neovplyvnili potrebu byť spolu.
Od roku 2009 do roku 2012 sme ja a moja manželka slúžili misiu v Aténach v Grécku. Veľmi často sme cítili potrebu urobiť viac, keď sme slúžili svojim blížnym. Kvôli týmto pocitom sme sa rozhodli zmeniť svoje plány na Vianočný deň. Namiesto dňa odpočinku a relaxácie sme sa rozhodli požiadať všetkých misionárov, aby sa k nám pripojili v službe členom a záujemcom v Aténach, a to tak, že sme zabezpečili jedlo a veľa potrebnej lásky v čase strašného ekonomického rozruchu v Grécku:
„…..keď ste v službe blížnych svojich, ste vlastne v službe Boha svojho…..“ (Mosiáš 2:17)
Bolo dojímavé vidieť misionárov, ako láskyplne slúžia a nejedia, až kým neboli všetci ostatní plní.
Keď som prechádzal pomedzi členov, povedali, že to nie je jedlo, čo je pre nich dôležité, ale fakt, že sa cítia milovaní.
Toto nie je koniec príbehu. V jednom bode počas tejto oslavy som zišiel dolu schodmi a uvidel ženu v stredných rokoch, ako nakúka cez naše sklenené dvere vo vstupnej hale. Pozval som ju, aby sa k nám pripojila. Najskôr to odmietla, ale s povzbudením vošla a za pár minút to bolo tak, ako keby bola stálou členkou, ktorá si užíva jedlo a oslavu. Bolo to také hrejivé!
Boli sme nadšení ešte viac, keď sme o rok neskôr dostali úlohu ísť naspäť do Grécka a ona tam v nedeľu bola. Všetko si to vyžiadalo len jednoduchý úsmev a pozvanie!
Pravdou je, že nemôžeme, nemali by sme dovoliť nikomu, aby nás obišiel bez toho, aby sme ho pozvali. Odpoveď môže byť len „áno, nie alebo možno“, ale čo ak jeden povie „áno“? Čo ak tieto vzácne drahokamy nášho Nebeského Otca naozaj povedia áno? Pomáhame pri otváraní dverí večnosti pre nich a aká veľká bude naša radosť s nimi v kráľovstve nášho Otca.
Toto je najlepší čas roku na to, aby sme pozvali druhých prísť ku Kristovi, pretože mnohí sú šťastní, keď môžu prísť na vianočnú oslavu alebo vypočuť si koledy, ale neprišli by na to, čo považujú za formálnejšiu bohoslužbu.
Ako dieťa som sedel pri stole svojho smrteľného otca; ako muž sedím za stolom so svojou rodinou. Dovoľte teraz druhým, aby sa k nám pripojili a sadli si k stolu nášho Nebeského Otca. Svedčím o Nebeskom Otcovi a Jeho Synovi, ktorí si pre nás želajú len to, aby sme sa k Nim pripojili na hostine.
Modlím sa, aby sa tento článok mohol dotknúť našich sŕdc, keď nás Duch Svätý vyzýva konať a priniesť nekonečné Vianoce v evanjeliu druhým.