Posolstvo územných vedúcich
Starší Wolfgang Pilz, Nemecko
Územný sedemdesiatnik
60. roky 20. storočia boli charakterizované významnými zmenami a novým rastom v Cirkvi v Európe. Starší Ezra Taft Benson z Kvóra dvanástich apoštolov, ktorý sa stal neskôr prezidentom Cirkvi, bol povolaný, aby predsedal tu vo Frankfurte misii Európa. Pod jeho vedením začali vznikať iniciatívy, ktoré by priviedli Cirkev von z mrákavy v krajinách strednej Európy, najmä v Nemecku, ktoré bolo najviac zasiahnuté zničením počas Druhej svetovej vojny. Veľa cirkevných jednotiek v Nemecku prišlo o svoje budovy, a tak mávali stretnutia v činžiakoch alebo na dvoroch.
V mojom rodnom meste sme sa stretávali v kancelárskej budove v centre mesta, kde bol obchod s obuvou, zubár a na vrchnom poschodí býval majiteľ budovy.
Tento prenikavý zážitok z môjho detstva je až dodnes hlboko vrytý do mojej pamäte. Malý chlapec z Primáriek zápasil so zámkom na predných dverách a očividne ho zasekol. Zatiaľ čo členovia zboru sedeli na zhromaždení sviatosti, tento pokoj náhle narušil majiteľ budovy, ktorý nás zasypal nahnevanými nadávkami a hrozbami. Potom už nič nevyzeralo tak ako predtým. Pocit bezpečia a ochrany bol preč.
Krátko po tom navštívil prezident Benson zbor v Darmstadte a oznámil, že bude postavená naša vlastná budova.
Pre desať mladých rodín a niekoľko starších verných vdov bolo veľkou výzvou prispieť nejakou sumou potrebnou na financovanie zo svojich vlastných peňazí a v podstate to postaviť sami.
Nasledovali tri roky intenzívnej spoločnej práce na stavbe veľkého zborového domu na okraji mesta.
V dobe, kedy by si mnohé rodiny, ktoré do toho boli zapojené možno stavali dom sami pre seba so susedskou výpomocou, sme sústredili všetku našu silu a strávili každú našu hodinu na stavbe zborového domu. Stavenisko, pivnice a vetracie šachty sa pre nás deti stali dobrodružným ihriskom, pretože rodiny sa tu každý víkend stretli, aby spoločne pracovali. Dodnes vidím moju mamu s tým najväčším hrncom, aký sme doma mali, ktorý bol plný úžasného gulášu a ktorý doniesla na stavenisko.
V období od roku 1961 do roku 1967 bolo počas tejto jedinečnej iniciatívy povolaných viac ako 120 mladých bratov, aby slúžili ako misionári-stavbári. Bývali v rodinách členov, pracovali od rána do večera a načas sa stali súčasťou zborovej rodiny. Boli veľkým príkladom pre nás deti. Dodnes si pamätáme ich mená. Stavba zborovej budovy bola možná vďaka ich spoločnej práci, spolu s pomocou niekoľkých expertov.
Týmto spôsobom bolo postavených takmer 60 budov od Flensburgu v severnom Nemecku po Graz v južnom Rakúsku.
Spolu s chrámami a našimi vlastnými domovmi sú zhromažďovace budovy posvätnými miestami, kde uctievame Boha, modlíme sa k Nemu, sme učení a obdržíme duchovné vedenie.
Zhromažďovací dom má v tomto zvláštne miesto, kde môže vstúpiť každý, kto sa vhodne správa, bez akýchkoľvek iných podmienok.
V minulosti sme často brávali niekoľko našich priateľov do zborového domu na kultúrne podujatia, športové aktivity alebo festivaly. Na všetkých zapôsobil náš zborový život, ale často im chýbal hlbší duchovnú pohľad.
Neskôr sme zistili, že naši priatelia pocítili Ducha a mohli rozpoznať Kristovo učenie iba vtedy, keď sme ich zavolali na zhromaždenie sviatosti, kde si zhromažďujeme „olej do svojich lámp“ skrze pravidelnú účasť na sviatosti.
Naše budovy sú možno malé a bez ozdôb, a stôl na sviatosť sa stáva oltárom iba počas tohto svätého obradu, ale posolstvo, že uctievame Krista ako nášho Spasiteľa a Vykupiteľa a že si môžeme robiť nárok na jeho spoločenstvo a vedenie skrze to, že spôsobilo prijímame sviatosť, môže počas tohto posvätného zhromaždenia preniknúť do sŕdc ľudí.
Neexistuje lepšie miesto, kde môžeme ísť, keď sa chceme podeliť o túto pravdu s priateľom.