Keď Izaiáš prorokoval o poslaní Spasiteľa Ježiša Krista, povedal: „Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich.“1
Alma, ktorý utiekol pred kňazmi kráľa Nóacha, naďalej kázal evanjelium v súkromí. Tí, ktorí uverili, s ním išli k vodám Mormonu, kde mnohí vyjadrili túžbu dať sa pokrstiť. Alma potom vysvetlil, čo skutočne znamená byť učeníkom Ježiša Krista: „… ste ochotní niesť si navzájom bremená svoje, aby boli ľahké; … žialiť s tými, ktorí žialia; áno, a utešovať tých, ktorí útechu potrebujú.“2
Tieto podobné posolstvá znázorňujú, že naša skúsenosť v smrteľnosti prinesie každému z nás výzvy a trápenia a že je našou posvätnou zodpovednosťou, aby sme sa jeden o druhého počas týchto období starali.
Pred mnohými rokmi sa nášmu štvorročnému synovi stala vážna nehoda mimo domova. Keď sa uzdravil dostatočne na to, aby ho presunuli do miestnej nemocnice, našli sme pod našimi dverami zasunutý list od milej sestry z nášho zboru, kde bol zoznam ľudí, ktorí prinesú jedlo a v ktoré dni, kto odvezie naše deti do školy a zo školy, kto operie našu bielizeň a pod. O niekoľko dní neskôr bola v nemocnici aj moja manželka, ktorá porodila nášho najmladšieho syna. Keďže ona bola na jednom konci nemocnice, náš syn na druhom konci nemocnice a mal som štyri deti, o ktoré sa bolo nutné postarať, táto sestra predvídala naše potreby a ponúkla pomoc, čo sme si počas tých ťažkých šiestich týždňov nesmierne cenili.
Ale čo keď sme požiadaní mať radi a starať sa o tých, ktorých nepoznáme, ktorí sú iní ako my, ktorí možno žijú spôsobom, s ktorým nesúhlasíme? A čo tí, ktorí sa javia ako ľudia, ktorí si našu pomoc nezaslúžia? Pre takéto situácie nám prezident M. Russell Ballard pripomenul: „Je potrebné prijímať Božie deti so súcitom a vyvarovať sa akýchkoľvek predsudkov vrátane rasizmu, sexizmu či nacionalizmu.“3
Nedávno som si na sociálnej sieti prečítal príspevok o miestnej političke v inej časti sveta, ktorá zomrela predčasne na rakovinu. Niektoré komentáre vyjadrovali úprimnú ľútosť a iní, ktorí očividne nesúhlasili s jej politikou, to komentovali menej súcitnými slovami. Potom niekto napísal niečo, čo považujem za veľmi významné: „Súcit pre ľudí nemáme preto, kým sú. Súcit pre ľudí máme preto, kým sme my. Ak vám chýba súcit, naznačuje to váš charakter, nie ich.“ Skutočne múdra rada.
Zdá sa, že náš svet sa čoraz viac zameriava na seba, je rýchly v súdení a rovnako rýchly v karhaní a útočení na tých, ktorí majú iné názory. Keď sa však Spasiteľa opýtali, ktoré je najdôležitejšie prikázanie, odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ Všimnite si, že hoci ho nazval druhým prikázaním, povedal aj to, že je podobné prvému.4 Starší William R. Bradford zo sedemdesiatnikov raz povedal: „Zo všetkých vplyvov, kvôli ktorým sa ľudia rozhodujú nesprávne, je sebeckosť nepochybne tým najsilnejším. Tam, kde je sebeckosť, Duch Pána chýba.“5
Pre tých, ktorí sa skutočne snažia nasledovať Ježiša Krista, je hľadieť na druhých a starať sa o ľudí v núdzi asi tou najzásadnejšou charakteristikou, ktorú musíme rozvíjať, aby sme boli pravými učeníkmi. Rozvíjanie súcitu, či pravej lásky, voči všetkým Božím deťom bez ohľadu na to, kto sú, odkiaľ pochádzajú alebo čomu veria, nám umožní stáť so sebadôverou pred Bohom.6
Kiež sa všetci snažíme rozvíjať tieto vlastnosti, starať sa o ľudí v núdzi a vždy sa správať s milosťou, pokorou a láskavosťou ku všetkým Božím deťom.
-
Izaiáš 61:1 – 2
-
Mosiáš 18:8 – 9
-
M. Russell Ballard, „Cesta pokračuje!“ Generálna konferencia október 2017
-
Matúš 22:37 – 39
-
Starší William R. Bradford, BYU Speeches, 3. júna 2003
-
Náuka a zmluvy 121:45