Máme radi tie chvíle v živote, keď sa cítime neporaziteľní. Sú neúprosným protikladom iných, oveľa menej zábavných chvíľ, ktoré zažívame všetci. Po vzácnom zážitku, kedy cítim, že mi bolo odpustené, keď tí, ktorých milujem, robia správne rozhodnutia, keď počujem skvelý príhovor alebo lekciu, ktorá hovorí priamo k môjmu srdcu – je to skvelý pocit!
Keď som si na jeden taký moment nedávno spomenul, snažil som sa ho opísať slovami a zistil som, že to bolo, ako keby som sa ‚rozžiaril‘ vo vnútri. Cítil som sa veselší, ľahší a pozitívnejší. Vedel som, že moje problémy nezmiznú, ale cítil som sa povzbudenejší, keď som im čelil. Našiel som povzbudzujúce šťastie, ktoré umocnilo moje obyčajnejšie skúsenosti života, dokonca aj v prítomnosti ťažkostí.
V spojitosti so žiadosťou napísať toto posolstvo som si spomenul na Spasiteľove slová Nefitom: „Veru, veru hovorím vám, dávam vám, aby ste boli svetlom ľudu tomuto.[1]“
Tie dve myšlienky sa v mojej mysli spojili. Naozaj som bol ‚rozžiarený‘ radosťou z evanjelia, čo bola božská láskavosť, a potom som mal povinnosť nielen radovať sa z útechy, ktorú mi to dalo, ale aj dovoliť, aby to svetlo videli tí okolo mňa. Spasiteľ pokračoval: „Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté. …zažíhajú ľudia sviecu a stavajú ju pod nádobu? Nie, ale na svietnik a dáva svetlo všetkým, ktorí sú v dome. Takže, nech tak svetlo vaše svieti pred ľudom týmto, aby mohli vidieť dobré skutky vaše a oslavovať Otca vášho, ktorý je v nebi.[2]“
Viem, že šťastie, ktoré dostávam z nebies nemá byť požehnanie len pre mňa, ale aj pre ostatných. Mám im ukázať šťastie, ktoré mi bolo dané a dobré veci, ktoré robím, lebo mi to prináša energiu.
Určite nie je lepší spôsob, ako sa podeliť o evanjelium ako byť viditeľne šťastnými, keď podľa neho žijeme. Znie to ako dokonalý dodatok k „veľkému plánu šťastia[3]“, že zdieľame evanjelium najefektívnejšie, keď sme šťastní. A navyše, ak chceme urobiť svoju časť v tomto veľkom a poslednom zhromažďovaní, nie som si istý, či by sme mohli urobiť niečo lepšie ako stráviť svoj čas hľadaním šťastia Pánovým spôsobom. Znie to ako taký druh misionárskej práce, na aký by sme všetci mali byť pripravení prihlásiť sa.
Ak strávime chvíľku tým, aby sme si spomenuli, že sme šťastní, že naše šťastie je darom od Boha a že veľké šťastie nájdeme vždy, keď žijeme tak ako to plánoval náš Nebeský Otec, potom budeme „ľudom Jemu vlastným[4]“ – a z tých správnych dôvodov.
Apoštol Pavol vyjadril tieto myšlienky iným spôsobom. Inšpirovane navrhol, aby sme „Pána, Krista, posväc[ovali] v srdciach! Každému, kto by [nás] bral na zodpovednosť pre [našu] nádej, buď[me] stále pripravení vydať počet.[5]“
Šťastie evanjelia mi prináša nádej v mojich ťažkostiach. Nebolo by múdre jednoducho predstierať, že moje ťažkosti neexistujú, ale môžem si naplánovať, že sa zameriam na tie situácie šťastia, ktoré sa mi prihodia a vyhnem sa tomu, aby som dovolil úmorným množstvám problémov života, aby ich skryli pred mojím pohľadom a pohľadom druhých. Namiesto toho sa môžem pokúsiť o to, aby svetlo toho šťastia odrážalo to, čo ja a tí okolo mňa vidíme.
[1] 3. Nefi 12:14
[2] 3. Nefi 12:14 – 16
[3] Alma 42:8
[4] 1. Petra 2:9
[5] 1. Petra 3:15