Pred niekoľkými rokmi sa ponad náš dom v noci prehnala veľká búrka. Už po pár minútach a niekoľkých zábleskoch k nám do postele vliezla naša malá Manon. Moja žena Véronique, ktorá chcela upokojiť našu dcéru, ju preniesla k oknu a povedala: „Neboj sa. Pozrite sa, aké krásne sú svetlá na oblohe.“ Ale práve v tom okamihu blesk pretrhol oblohu s desivým prasknutím. Véronique v strachu ustúpila a Manon bola ešte viac vydesená!
Keď som tej noci pozoroval silu živlov, nemohol som nemyslieť na nášho Spasiteľa Ježiša Krista, Stvoriteľa všetkých vecí. Myslel som aj na nášho Nebeského Otca, ktorý dal Svojho jediného Syna, aby nás spasil. Dosiahli tú najvýznamnejšiu vec vo vesmíre: uvoľnili nám cestu k dosiahnutiu večného života.
Potom som myslel na Mojžiša, ktorého premohol strach, keď ho Spasiteľ požiadal, aby oslobodil Izrael. Pán mu povedal:
„Kto dal ústa človeku, alebo kto robil nemým alebo hluchým, alebo vidiacim alebo slepým – či nie ja, Hospodin? Teraz choď, ja budem s tvojimi ústami a poučím ťa, čo máš hovoriť.“[i]
Pánov hlas musel v celom Mojžišovom tele znieť ako hrom! Rovnako ako Mojžiš máme zodpovednosť zhromaždiť Izrael do krajiny pokoja, do kolov Sionu. Bez ohľadu na našu schopnosť vyjadrovať sa musíme vo viere postupovať vpred. Cítime sa schopní robiť to, čo od nás chce Pán? Cítime svoju zodpovednosť pri zhromažďovaní Izraela? Samozrejme, začína to u nás samých, od nášho manželského partnera a od našich vlastných detí.
Zatiaľ čo moju manželku a dcéru búrka veľmi vystrašila, ja som si pomyslel: „Dúfam, že teraz bude pršať, pretože bolo tak horúco!“ Rôzne pohľady vedú k rôznym činom. Kde sa nachádzame, keď nás život nevedie tou najľahšou cestou, alebo cestou, ktorou sme sa chceli vydať? Ako bola búrka čoraz prudšia, myslel som aj na Josepha Smitha, ktorý bol často zavalený všetkými povinnosťami, ktoré mu boli zverené v takom mladom veku. Často pokľakol na kolená, aby prosil nášho Nebeského Otca. Možno jeden z najdojímavejších momentov sa odohral v žalári v Liberty, keď mal pocit, že Pán ho opustil. Pán mu povedal:
„A ak by si bol uvrhnutý do jamy alebo do rúk vrahov a bol by nad tebou vynesený rozsudok smrti; ak budeš uvrhnutý do hlbiny; ak sa vzdúvajúce sa vlny sprisahajú proti tebe; ak sa prudké vetry stanú nepriateľom tvojím; ak nebesia zhromaždia temnotu a všetky prvky sa spolčia, aby zatarasili cestu; a nad to všetko, ak by samotný pažerák pekla roztvoril dokorán papuľu svoju proti tebe, vedz, syn môj, že všetky tieto veci ti dajú skúsenosti a budú pre dobro tvoje. Syn Muža zostúpil pod toto všetko. Si ty väčší než on? … Takže, neboj sa toho, čo človek môže učiniť, lebo Boh bude s tebou na veky vekov. “[ii]
Tieto slová museli v jeho chorom a unavenom tele pôsobiť ako úder hromu. Ale pretože pochádzali od nášho Spasiteľa, dali mu posilnenie a nádej, ktorú potreboval na to, aby sa pohol vpred, napriek svojim ťažkostiam. Padneme na kolená natoľko, aby sme prijali Jeho posilnenie a nádej?
Pán často používa jemný, pokojný hlas Ducha Svätého, aby k nám hovoril, aby nás utešil, varoval, viedol a upokojil. Robí tak vo chvíľach pochybností, ale aj v časoch nepokoja, zúfalstva či trápenia. Aby sme tento tichý hlások vždy počuli, musíme si zvyknúť, že ho budeme počuť, alebo skôr cítiť, vo chvíľach ticha. Potom, nech je už akokoľvek jemný, prenikne do našich sŕdc a myslí ako blesk.
O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.
[i] Exodus 04:10 – 12
[ii] Náuka a zmluvy 122: 7 – 9