Nech som akýkoľvek zaneprázdnený, žijem pre nedeľu[1]
Po strednej škole som začal dva veľmi náročné roky, aby som sa pripravil na vstup do francúzskych Grande Ecoles. Na konci týchto dvoch intenzívnych rokov podstúpia študenti veľmi náročné prijímacie skúšky v nádeji, že budú prijatí na tieto najprestížnejšie školy. Usilovne som sa pripravoval, ako každý študent v mojej triede. Študenti doslovne študujú celý deň až do neskorej noci. Rýchlo som si uvedomil, že ak nebudem študovať v nedeľu, prinesie mi to o dva roky vážnu početnú nevýhodu. V porovnaní s mojimi spolužiakmi by mi chýbalo identických plných štrnásť týždňov štúdia. Keď môj otec uvidel, ako bojujem svoj vnútorný boj medzi rozumom a vierou, prehovoril ku mne podľa spôsobu Jetra: „Matthieu, to o čom rozjímaš je nesprávne. Nemal by si študovať v nedeľu.“ Moje srdce sa spočiatku vzbúrilo proti tejto rade. Môj otec koniec-koncov vôbec nevedel, o čom to je. Ale keď sa búrka v mojom vnútri utíšila, rozhodol som sa, že budem dbať na jeho radu. Nikdy som to neoľutoval. „Nebude[m] podnikať svoje cesty“[2] – toto sa počas dňa sabatu osvedčilo ako neoceniteľné. Nielenže som v pondelok ráno prišiel občerstvený, zatiaľ čo všetci moji spolužiaci vyzerali vyčerpaní z neustáleho štúdia. Ale tieto roky sa stali kľúčovými v mojom duchovnom pokroku. Všetko, čo som zažil tým, že som sa v nedeľu strmhlav ponoril do písiem, ohromne prehĺbilo moje duchovné korene do nasledujúcich rokov.
Na konci týchto dvoch intenzívnych rokov som vykonal skúšky, ktoré som plánoval, a hoci som bol ďaleko vzdialený od tých najmúdrejších študentov, dostal som dosť bodov na to, aby som bol prijatý na jednu z týchto škôl, o ktorých som sníval, ale nikdy som si nemyslel, že by som sa tam dostal, a to ako jeden z najlepších. Moje svedectvo sa tým rozšírilo o to, že „milujúcim Boha, … všetky veci slúžia na dobro“[3]. Vďaka tejto skúsenosti som sa naučil, že deň sabatu bol tým veľmi potrebným zdrojom občerstvenia duše, ku ktorému moji spolužiaci nemali prístup. Ako Izraeliti, ktorí boli v púšti živení mannou a nezbierali ju počas dňa sabatu, aj ja som sa naučil, že dôverovanie Bohu tým, že som neštudoval v nedeľu bolo pre mňa výhodou, nie nevýhodou. Lebo On s prikázaním pripraví cestu.
Izaiáš dobre vedel, že deň sabatu môže byť rozkošou, vzdialený od ťažkostí. „Ak si zdržíš nohy pre deň sviatočného odpočinku, ak nebudeš konať v môj svätý deň, čo ty sám chceš, ak deň sviatočného odpočinku budeš volať rozkošou a svätý deň Hospodinov hodným úcty, ak ho budeš ctiť tým, že nebudeš podnikať svoje cesty, ani hľadať, čo máš ty rád, ani vyjednávať, potom budeš mať rozkoš v Hospodinovi, povodím ťa po výšinách zeme a nachovám ťa dedičstvom tvojho otca Jákoba, lebo ústa Hospodinove prehovorili.“[4]
Deň sabatu poskytuje neporovnateľnú úľavu od starostí nášho búrlivého sveta a odpočinok od života bombardovaného médiami. Je to čas na spomalenie a na vstup do sveta rozjímania. Deň sabatu je posvätným časom rovnako ako je chrám posvätným miestom. Je to deň, kedy sa zameriavame na rodinu, radujeme sa, vytvárame putá a navzájom si slúžime. Je to deň duchovného pokroku, deň svedectva, deň posilňovania kolien mdlých. Kým trvalo nežijeme v celestiálne ríši, deň sabatu by mal byť našou najlepšou každotýždennou prípravou pre život ako celestiálnych bytostí[5]. Deň sabatu sa napokon bude krútiť okolo podivuhodného prijímania sviatosti, kedy sa náš duch spája s Pánom, naše zmluvy sú obnovené a kedy je poskytnuté uzdravenie pre našu dušu. Počas dňa sabatu nájdeme Pána.
Ďakujem Pánovi za deň sabatu. Je skutočne rozkošou.
[1] Starší Jeffrey R. Holland počas Celosvetového stretnutia vedúcich, Roundtable (9. februára 2008)
[2] Izaiáš 58:13
[3] Rímskym 8:28
[4] Izaiáš 58:13 – 14