Viera v Pána Ježiša Krista a osobné spojenie s Ním sú v našom živote ústredne dôležité. V štvrtom Článku viery čítame, že „viera v Pána Ježiša Krista“ je jednou zo základných zásad evanjelia. (1) Keď hovoríme o tejto základnej zásade, často používame skrátený výraz „viera“. Viera vskutku nestojí osamotene, ale je smerovaná k Ježišovi Kristovi a nášmu osobnému svedectvu, že On je pre každého z nás Spasiteľom a Vykupiteľom. Viera v Krista nám dáva radosť, nádej a sebavedomie, ako aj „silu, ktorá nás podporuje pri každej dôležitej udalosti v našom živote'.(2) Avšak niekedy je viera aj toho najsilnejšieho Pánovho učeníka skúšaná. Nemalo by nás to prekvapovať, ale mali by sme to brať ako stimul.
Všetci poznáme príhodu s apoštolom Tomášom. Učeníci, ktorým sa Pán zjavil po Svojom vzkriesení, povedali Tomášovi: „Videli sme Pána!“ Tomáš, ktorý pri tom nebol, odpovedal: „Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím.“ O osem dní neskôr sa Pán opäť zjavil apoštolom a povedal Tomášovi, ktorý bol tentokrát prítomný: „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš bol ohromený a zmohol sa povedať len: „Pán môj a Boh môj!“ – načo Ježiš povedal tie známe slová: „Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili.“ (3)
Keď počujeme tento príbeh, možno premýšľame nad Tomášom a nad tým, prečo sa jeho viera považovala za „malú“. Bol apoštolom a sprevádzal Krista, videl mnoho zázrakov a určite mal pevné svedectvo o Pánových učeniach. Ale to, čo Tomáš zažil, nie je také vzdialené ťažkostiam, s ktorými sa každý z nás stretáva vo svete, v ktorom je všetko stále viac spochybňované.
Bol apoštolom a sprevádzal Krista, videl mnoho zázrakov a určite mal pevné svedectvo o Pánových učeniach.
Tak ako jeden mladý člen, ktorý vyrástol v Cirkvi, od detstva si vnútorne osvojoval zásady evanjelia a nasledoval ich, no napriek tomu v určitej chvíli prišiel do bodu, kedy si už nebol taký istý svojím svedectvom. Jeho skúsenosti s evanjeliom spočívali – možno podobne ako Tomášove – predovšetkým na intelektuálnom porozumení učení a zásad alebo tradícií, ktoré si obľúbil, a nie na pretrvávajúcej skúsenosti srdca. Keď potom narazil na témy učenia alebo histórie, ktoré nedokázal okamžite pochopiť, otriaslo to jeho vierou. Tento mladý člen sa ma pri osobnom pohovore spýtal, znepokojený, ako môže rozvinúť skutočnú vieru v Krista. Chcem na túto otázku odpovedať pre vás rovnako ako som na ňu odpovedal tomuto mladému členovi. Existuje vzor, ktorý Pán zjavil v písmach skrze Svojich prorokov.[i] Každý z nás môže použiť tento vzor: ten, kto pochybuje alebo hľadá, tak ako aj ten, kto je skúšaný alebo len jednoducho chce posilniť svoju vieru v Pána Ježiša Krista trvalým spôsobom.
Tento vzor sa nachádza napríklad v úžasnom príbehu Enóšovho obrátenia. Enóš podnikol tieto kroky:
- Enóš poslúchal Božie príkazy, ktoré ho dostali do stavu, kedy bol vnímavý voči Duchu Svätému. (5)
- Enóšova „duša … lačnela“. (6) Bol naplnený túžbou zistiť sám pre seba, či to, čo sa naučil, bolo pravdivé.
- Enóš išiel k prameňu všetkej pravdy: „A ja som pokľakol pred Tvorcom svojím, a volal som k nemu v mocnej modlitbe a v úpenlivej prosbe za vlastnú dušu svoju; a po celý deň som k nemu volal; áno, a keď prišla noc, stále som ešte dvíhal hlas svoj vysoko, až dosiahol nebesia.“ (7)
Nebolo to pre neho ľahké. Svoju skúsenosť opisuje ako „[zápas] pred Bohom'. (8) Ale toto úsilie za to stálo – do jeho srdca prišlo osobné potvrdenie.
Každý z nás musí prejsť týmto duchovným zápasom na ceste učeníctva k pravej viere v Pána Ježiša Krista – nanešťastie neexistuje žiadna skratka. Pre mnohých z nás je táto cesta úzko spojená s vážnymi osobnými krízami alebo ťažkosťami. Iní mávajú špeciálne duchovné zážitky v chráme, na zhromaždení sviatosti, počas modlitby alebo štúdia Svätého písma – ale každý z nás musí aktívne vyhľadávať tieto osobné skúsenosti. Všetko si to vyžaduje čas a je to niekedy spojené s dlhým obdobím smädu a je to duchovne namáhavé.
„Ale ak budete slovo vyživovať, áno, vyživovať strom, keď začína rásť, vierou svojou s veľkou usilovnosťou a trpezlivosťou, a ak budete očakávať ovocie jeho, zapustí korene; a hľa, bude to strom vyrastajúci k životu večnému.“ (9)
Pravá viera v Pána Ježiša Krista si vyžaduje neustálu horlivosť a trpezlivosť, „srdce zlomené a ducha skrúšeného“ (10) a náš vlastný duchovný zápas pred Bohom. Ale naplnený láskou vám môžem svedčiť, že je uspokojivé ísť po tejto ceste. Radosť a bezpečie, ktoré nasledujú, sú úžasné a úplné. „Bezpečie nezískame pomocou nevyčerpateľného bohatstva, ale skrze nevyčerpateľnú vieru.'(11) Ak sa naplnení vierou spýtame, či je Ježiš Kristus naším Vykupiteľom, príde celkom osobná odpoveď, ktorá je najcennejšia, ktorá je sladšia nadovšetko, čo je sladké, a ktorá je belšia nadovšetko, čo je biele, áno, a rýdzejšia nadovšetko, čo je rýdze; a budete hodovať na ovocí tomto, až kým sa nenasýtite, takže nebudete hladovať ani nebudete trpieť smädom. (12) „Tieto osobné skúsenosti srdca sú neotrasiteľným zdrojom trvalej viery v Pána Ježiša Krista.' (13)
[1] Články viery 1:4
[2] Dallin H. Oaks, Generálna konferencia, jar 1994; porovnaj tiež s Moroni 7:33
[3] Ján 20:25 – 29
[4] porovnaj napríklad s Rímskym 10:14 – 17, 3. Nefi 18:20, Moroni 10:3 – 5; 2. Nefi 31:20; pozri tiež Russell M. Nelson, „Zjavenie pre Cirkev, zjavenie pre náš život“, Generálna konferencia apríl 2018
[5] Enóš 1:3
[6] Enóš 1:4
[7] rovnaké ako predchádzajúci odkaz
[8] Enóš 1:2
[9] Alma 32:41
[10] 2. Nefi 2:7
[11] Teachings of Spencer W. Kimball, vyd. Edward L. Kimball, s. 72 – 73
[12] Alma 32:42
[13] porovnaj s Russell M. Nelson, „Zjavenie pre Cirkev, zjavenie pre náš život“