Posolstvo územného predsedníctva
Starší Joaquim J. Moreira, Portugalsko
Územný sedemdesiatnik
„Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha; a každý, kto miluje rodiča, miluje aj toho, kto sa z neho narodil.“[1]
Narodiť sa z Boha je jedinečný, osobný a nezabudnuteľný zážitok, ktorý nás uschopňuje prekonávať životné výzvy.
Zážitok nášho prvého stretnutia s misionármi je vždy tým okamihom, na ktorý nikdy nezabudneme, rovnako ako keď sme mali svoj prvý duchovnú zážitok pri získavaní svojho svedectva.
V týchto úžasných okamihoch máme pocit, ako keby náš … spiaci prach… [2]dostal nový život a vo svojich nozdrách cítime dych života[3]a sme znovuzrodení.
Toto sa prihodilo 15-ročnej Telme Silvovej zo zboru Siexal v kole Setúbal. Hoci nebola členka Cirkvi, chodila na ranný seminár a rozvíjala túžbu dať sa pokrstiť kvôli láske, ktorú cítila medzi členmi.
Práve vtedy kôl Setúbal vyzval mladých ľudí, aby sa zúčastnili cesty do chrámu v Madride v apríli 2016.
Telma bola smutná, pretože sa nemohla zúčastniť tejto cesty do chrámu so svojou triedou seminára, pretože nebola členkou cirkvi. A tak sa rozhodla, že vloží svoju vieru v Ježiša Krista, aby to vyskúšala, a rozhodla sa, že sa dá pokrstiť. Ale to ešte nestačilo, pretože keďže išla do chrámu, tiež musela spoznať svojich predkov, aby za nich mohla vykonať obrady vo vodách krstiteľnice.
Nielenže bola Telma znovuzrodená, ale tiež, vďaka tomu, že navštevovala seminár, naučila sa, akú zmenu by mohla učiniť vo svojej rodine tým, že vezme mená svojich príbuzných do chrámu, aby tak mohli zakúsiť znovuzrodenie, úžasný duchovný zážitok.
Vďaka tomuto vieme, že milujeme deti Božie, „keď milujeme Boha a plníme Jeho prikázania“.[4] Naša láska k Bohu sa tiež preukazuje vtedy, keď milujeme všetky Jeho deti, ako tie, ktoré sú medzi nami, tak tie, ktoré prídu a aj tie, ktoré nás už opustili.
Jeden z najväčších skutkov lásky a jej prejav je vtedy, keď činíme niečo pre niekoho, kto to nemôže učiniť sám pre seba.
Najúžasnejším skutkom lásky vykonaným na tejto zemi je zmierna obeť nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Jeho uzmierenie nám umožnilo získať odpustenie svojich hriechov, ktoré by sme nemohli dosiahnuť sami.
Podobne, naši predkovia nemôžu prebývať v Božej prítomnosti bez toho, aby najprv neobdržali spásne obrady.
Naši predkovia žijú vo veľmi špecifických okolnostiach, „po smrti , náš duch odíde do duchovného sveta. Smrť nemení našu osobnosť alebo naše túžby po alebo zle. (...) V duchovnom svete je evanjelium kázané tým, ktorí neposlúchali evanjelium alebo nemali príležitosť o ňom počuť, keď boli na zemi.“ [5]
Prorok Abdiáš prorokoval, že budú „záchranci na vrch Sion“[6] a my sa môžeme napasovať do tohto kontextu tým, že prinesieme spásu tým, ktorí ju chcú, ale nemôžu ju získať sami.
Jedným z kladov, ktorý môžeme získať tým, keď vykonávame prácu pre našich predkov je pravá láska, lebo to je skutok božskej lásky a „pokiaľ ľudia nebudú mať pravú lásku, nemôžu zdediť oné miesto, ktoré si pripravil v príbytkoch Otca svojho“.[7]
„A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.“[8]
Aké to je požehnanie, že môžeme rozvíjať takú lásku k tým, ktorých osobne nepoznáme, ale ktorí stoja pri nás, keď potrebujeme pomoc, lebo oni sú ako strážni anjeli, ktorí sa za nás modlia, strachujú sa o nás a želajú si, aby sme činili to najlepšie, čo môžeme.
Kiež milujeme preto, aby sme boli milovaní, slúžime, aby nám mohlo byť slúžené a žehnáme, aby sme mohli byť požehnaní.
V mene Ježiša Krista.
Amen.
[1] 1. Jánov 5:1
[2] Pozri NaZ 138:17
[3] Genesis 2:7.
[4] 1. Jánov 5:2
[5] Kážte Moje evanjelium, str. 52.
[6] Abdiáš 1:21
[7] Eter 12:34
[8] 1. Petra 4:8