Starší Russell M. Nelson nás vo svojom príhovore na generálnej konferencii v apríli 2015 „Sabat je radosťou“ vyzval, „aby [sme] sa dôkladne zamysleli nad tým, ako vníma[me] deň sabatu, ako sa počas neho správa[me]“1.
Poradil nám, ako vyhľadávať inšpiráciu, aby sme svätili deň sabatu a povedal: „Z písiem som sa dozvedel, že moje správanie a postoj počas sabatu predstavujú určité znamenia medzi mnou a mojím Nebeským Otcom. Vďaka tomuto porozumeniu … keď som sa musel rozhodnúť, či je určitá činnosť na sabat vhodná, jednoducho som sa sám seba opýtal: ,Aké znamenie tým chcem dať Bohu?‘“2
Tie slová prinútili moju ženu Sáru a mňa premýšľať nad tým, aké znamenie3 dávame Bohu tým, čo robíme počas sabatu. Uvedomili sme si, že nemusíme toho veľa zmeniť, ale cítili sme, že by sme mali venovať viac pozornosti maličkostiam. Chodili sme každú nedeľu na zhromaždenie. Vyhýbali sme sa tomu, aby sme počas sabatu pracovali, športovali, študovali alebo konali akúkoľvek inú aktivitu, ktorá by kohokoľvek nútila pracovať počas Pánovho dňa. A tak sme vyhľadávali inšpiráciu, aby sme pochopili, aké kroky musíme učiniť, aby sme sa riadili touto výzvou od žijúceho apoštola.
V jedno nedeľné popoludnie nás naše deti poprosili, aby sme si s nimi zahrali ich obľúbenú stolovú hru. Účelom tejto hry bolo správne zodpovedať toľko otázok koľko len bolo možné. Pre deti to boli ťažké otázky, ale skutočný dôvod, prečo naše deti radi hrali túto hru boli veľké svietiace a pískajúce bzučiaky, ktoré boli pridelené každému hráčovi.
Bol som pripravený povedať im, aby si vybrali inú aktivitu, ale Sára povedala, že budeme hrať hru, ktorú deti vybrali, ale pod dvomi podmienkami: (1) ona bude klásť všetky otázky; (2) nebudeme klásť otázky, ktorú sú na kartičkách, ale vytvoríme štyri nové kategórie a všetky sa budú týkať evanjelia. Keď sme všetko pripravili, premýšľal som, ako Sára zvládne nachystať toľko veľa otázok týkajúcich sa evanjelia, pripraviť si všetky správne odpovede a uistiť sa, že každá otázka zodpovedá úrovni daného dieťaťa. Okrem toho to bude musieť urobiť všetko naraz. Myslel som si, že to bude katastrofa. Avšak, keď sme začali hrať, čoskoro bolo jasné, že prianie matky nechať deti hrať a prianie dcéry poslúchnuť prikázanie jej Nebeského Otca svätiť deň sabatu poskytlo Duchu Svätému šancu inšpirovať rodiča, aby našla spôsob, ako posvätiť Pánov deň a zároveň ho učiniť pre deti radostným.
Vtedy som si spomenul na slová, ktoré hovoril Nefi: „A stalo sa, že ja, Nefi, som povedal otcovi svojmu: Pôjdem a urobím tie veci, ktoré Pán prikázal, lebo viem, že Pán nedáva prikázania deťom ľudským, iba ak pre nich pripraví cestu, aby mohli uskutočniť vec, ktorú im prikazuje.“4 Keď nás Pán o niečo žiada, či už priamo alebo prostredníctvom našich vedúcich, niekedy si myslíme, že to nemôžeme urobiť, ale ak požiadame o inšpiráciu a sme ochotní konať, otvorí nám cestu práve tam, kde sme si mysleli, že žiadna nie je.
Nedeľa je deň, na ktorý sa tešíme. V tento špeciálny deň posilňujeme svoj vzťah s Bohom a so Spasiteľom tým, že chodíme na zhromaždenie a prijímame sviatosť. V tento špeciálny deň posilňujeme svoju rodinu tým, že sa zapájame do zmysluplných rodinných aktivít, ktoré nás približujú k Bohu. Keď spolu trávime v nedeľu čas spôsobmi, ktoré nám pomáhajú pamätať na Boha a ctiť si Ho, pomáha nám to učiniť tento deň skutočnou „rozkošou“5.
[i]Russell M. Nelson, „Sabat je radosťou“, Generálna konferencia apríl 2015.
[ii]Tamtiež
[iii]Exodus 31:13.
[iv]1. Nefi 3:7.
[v]Izaiáš 58:13.