Deň sabatu v Cirkvi

Posolstvo územného predsedníctva

Po príhovore Staršieho Nelsona na Generálnej konferencii v apríli 2015 sa v Cirkvi kladie opätovný dôraz na to, aby sme svätili deň sabatu. Tým, že svätíme deň sabatu, môžeme sa z toho radovať a môžeme zakúsiť mnohé požehnania, ktoré Boh túži na nás vylievať. Ako si povšimol Starší Nelson, sabat bol večnou zmluvou medzi Pánom a ľudom Izraela (Exodus 31:13, 16) a pripomienkou, že Boh môže Svoj ľud posvätiť. Spasiteľ prehlásil, že je Pánom sabatu (Lukáš 6:5) a v týchto neskorších dňoch nám jednoznačne pripomenul, že máme zachovávať deň sabatu, aby sme ho svätili (pozri NaZ 68:29).

Nevyhnutnou súčasťou dodržiavania tohto prikázania je to, že chodíme v nedeľu na zhromaždenia a prijímame sviatosť: Pôjdeš do domu modlitby a budeš prinášať sviatosti svoje v môj svätý deň (pozri NaZ 59:9). Musíme to činiť, aby sme sa mohli udržať nepoškvrnenými od sveta (pozri NaZ 59:9). Keďže obrad sviatosti závisí na uzmierení, je ústredným bodom nášho uctievania, a činí tak „zo zhromaždenia sviatosti to najposvätnejšie a najdôležitejšie zhromaždenie v Cirkvi“ (Starší Dallin H. Oaks, Generálna konferencia október 2008). To, ako sa pripravíme na tento obrad a na toto zhromaždenie ukazuje Pánovi, že rozumieme dôležitosti Jeho uzmierenia a že berieme vážne naše zmluvy, ktoré sme s Ním uzatvorili. Požehnania, ktoré prichádzajú z toho, že prijímame sviatosť vhodne sú nespočetné a môžu mať dopad na náš život a na životy našich blízkych. Keď spolupracujeme s radou zboru a s biskupstvom na tom, aby sme mali duchovné zhromaždenie sviatosti, neoddeliteľnou súčasťou našej osobnej snahy je stať sa viac podobnými nášmu Spasiteľovi, a tak sa kvalifikovať na to, aby sme boli svetlom pre druhých.

Ako môžeme sviatosť zmeniť na príležitosť na rast pre nás a pre našich blízkych? Zastavme sa na chvíľu a premýšľajme o takom zhromaždení sviatosti, ktoré by Pán chcel, aby sme mali. Nie je tým zhromaždením, kde bude prítomný Duch a kde budeme duchovne uzdravení, keď uzatvárame s Bohom zmluvu, že [sme] ochotní vziať na seba meno Jeho Syna a vždy na Neho pamätať a dodržiavať Jeho prikázania, aby [sme] mohli vždy mať Jeho Ducha, aby bol s [nami] (pozri NaZ 20:77)? Nemali by sme túžiť to po takomto zhromaždení a pripravovať sa naň počas týždňa? Nemali by sme ostatným odpúšťať ich zlé skutky voči nám? Nemali by sme žiadať o odpustenie a prichádzať na zhromaždenie sviatosti s kajúcou dušou? Nemali by sme sa radiť s členmi našej rodiny ohľadom toho, ako zmeniť zhromaždenie sviatosti na posvätnú skúsenosť? Nemali by sme mať radosť z toho, keď privedieme ostatných na takéto výnimočné zhromaždenie? Pán prehlásil: Ak je medzi nami vami nejaký človek silný v Duchu, nech si vezme so sebou toho, kto je slabý, aby mohol byť vzdelávaný vo všetkej miernosti, aby sa aj on mohol stať silným (pozri NaZ 84:106). Nie je pre nás povznášajúce zhromaždenie sviatosti veľkou príležitosťou na to, aby sme sa stali silnými, aby sme tak pomohli ostatným, aby sa tiež stali silnými? Nemali by sme pozvať ostatných, najmä tých, ktorí sú menej aktívni alebo tých, ktorí ešte neprijali evanjelium, aby mohli „[prísť] ku Kristovi“ s nami „a [byť] v ňom zdokonalení“ (Moroni 10:32)?

Je mojou modlitbou, aby sme sa mohli všetci podieľať na zhromaždení sviatosti takým spôsobom, že táto skúsenosť podstatne ovplyvní to, aby sme sabat učinili „rozkošou“ (Izaiáš 58:13) nielen pre nás samých, ale aj pre tých, za ktorých máme zodpovednosť ako svedkovia Pánovho diela (pozri NaZ 88:81 – 82).
V mene Ježiša Krista, amen.