Keď sme boli so sestrou Sabinovou študenti-mladomanželia, prenajali sme si v Prove v Utahu malý podkrovný byt. Je to neuveriteľné, ale súčasťou tejto dohody bolo, že bude s nami bývať aj majiteľov malý pes, Helga. Zdalo sa, že v tomto bode nášho života je naším jediným majetkom požičaný pes! Ale všimol som si, že moja žena Valerie pozorne zavesila na stenu malú plaketu so slovami Ralpha Waldo Emersona: „Prstene a klenoty nie sú darmi, ale ospravedlneniami za dary; jediným pravým darom je dar samého seba.“
Táto pravda je zobrazená v básni: „Videnie sira Launfala.“ Príbeh o odhodlanom rytierovi, ktorý začal púť, aby našiel svätý grál alebo pohár, z ktorého vraj Kristus pil počas Poslednej večere. Keď sir Launfal odišiel, bezmyšlienkovite hodil mincu žobrákovi pri hradnej bráne.
Roky plynuli a sir Launfal sa konečne vrátil domov, obetujúc svojmu hľadaniu celý svoj život. Keď sa blížil k hradnej bráne, opäť uvidel malomocného, ktorý žobral o almužnu. Tentoraz sa sir Launfal zastavil, aby tejto núdznej duši ponúkol kôrku chleba a hlt vody zo svojho starého pohára. Slová básne odhaľujú to, čo nasledovalo:
„Stratil si život svoj pre Svätý Grál;
hľa, je tu – tento pohár, ktorý si
práve teraz pre mňa naplnil z prameňa;
táto kôrka je moje telo pre teba zlomené,
táto voda je krv toho, ktorý zomrel na kríži;
Svätá večera sa vskutku odohráva
všade tam, keď sa delíme s núdznym, –
niet, to čo dávame, ale o čo sa delíme, –
lebo dar bez darcu je prázdny;
kto dáva seba samého s almužnami svojimi dáva trom,
sebe, svojmu hladnému blížnemu a mne.“ [1]
Launfalov starý pohár, posvätený jeho láskavou službou, sa zmenil na svätý grál, pri hľadaní ktorého stratil celý svoj život.
Často pri svojom hľadaní šťastia hľadíme za cieľ. Skutočne ho môžeme nájsť iba skrze službu, ktorú poskytujeme ostatným, na ceste, ktorá začína medzi stenami nášho vlastného domova. Spasiteľ povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“[2]
Poviedka The Mansion (Príbytok) od Henryho Van Dykea rozpráva príbeh Johna Weightmana, ktorý strávil celý svoj život budovaním pomníkov samému sebe. Jednu noc sa mu snívalo, že zomrel a cestoval do Nebeského mesta, aby obdržal príbytok podľa toho, aké poklady si ukladal v nebi. Keď John videl, aké malé miestečko mu bolo udelené, zastenal: „Ale ako je to možné, že som vo svojom živote tak úboho zlyhal? …Čo sa tu počíta?“
Zvonivý hlas mu odvetil: „Iba to, čo je skutočne dané, … oné dobro, ktoré je učinené kvôli láske k tomu, čo činíme, … oné plány, v ktorých je hlavnou myšlienkou blaho ostatných … Iba tie dary, v ktorých darca zabúda na seba samého.“[3]
Dar samého seba je neoceniteľný dar lásky, ktorá čím viac jej dávame, tým je paradoxne väčšia. Toto je možno to, čo mal Spasiteľ na mysli, keď povedal: „Kto by stratil život pre mňa, nájde ho.“[4]
Kiež počas tohto špeciálneho obdobia v roku pamätáme na najvyšší dar, ktorý sme každý z nás obdržali od Nebeského Otca: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal.“[5] Dar nášho Otca bol skompletizovaný Synovým obetným darom samého seba, keď pripravil pre každého z nás cestu na návrat domov. Tieto nesebecké dary sú skutočnými vianočnými darmi.
Prezident Monson láskavo vedie naše vlastné dávanie: „Existujú srdcia, ktoré treba potešiť. Existujú láskavé slová, ktoré treba povedať. Existujú dary, ktoré treba podarovať. Existujú skutky, ktoré treba vykonať. Existujú duše, ktoré treba zachrániť.“[6]
[1] The Vision of Sir Launfal od Jamesa Russella Lowella (1819 – 1891)
[2] Matúš 25:40
[3] The Mansion od Henryho Van Dykea (1852 – 1933)
[4] Matúš 16:25
[5] Ján 3:16
[6] To The Rescue. Životopis Thomasa S. Monsona.