Pre staršieho Jamesa W. McConkieho III. bude Česká a Slovenská republika vždy tak trochu domovom.
Keď bol starší James W. McConkie III. mladým misionárom v Československu začiatkom 90. rokov 20. storočia, krajina práve prešla sériou udalostí, ktoré ukončili 40 rokov vlády komunistickej strany.
„Bolo to, akoby som bol v správnom čase na správnom mieste so správnymi ľuďmi,“ povedal starší McConkie, ktorému bola nedávno vyjadrená podpora ako generálnej autorite sedemdesiatnikovi. „Moji misijní vedúci boli Richard a Barbara Winderovci, ktorí boli vnímaví a milovali Čechov a Slovákov a bola to dokonalá kombinácia.“
Ľudia čakali desaťročia, aby mohli opäť slobodne uctievať. Mladí misionári usilovne pracovali, pomáhali Cirkvi rásť tým, že našli členov Cirkvi a priviedli ich späť, nachádzali nových ľudí a pridávali ich do stáda.
Starší McConkie povedal, že bol pripravený vďaka tomu, čo robili jeho rodičia, keď mal 12 rokov – pozvali ho, aby študoval písma, ako aj knihy, eseje a spisy od cirkevných vedúcich a cirkevnú históriu, a potom diskutovali o tom, čo sa naučil.
„Môj otec a moja mama verili, že je dôležité učiť svoje deti evanjeliu, ako to navrhuje 68. oddiel Náuky a zmlúv. Pozýva rodičov, aby v zásade učili svoje deti Kristovu náuku,“ povedal starší McConkie. „A brali to veľmi, veľmi vážne.“
Počas svojho dospievania prečítal mnohé knihy a spisy: „Výsledkom toho bolo, že môj zmysel pre moc evanjelia Ježiša Krista meniť ľudí bolo niečo, čo som mal skutočne hlboko v duši ešte predtým, ako som vôbec vkročil do Československa,“ povedal.
Na svojej misii bol svedkom moci evanjelia a povedal, že „ľudia boli po ňom smädní“. Zaľúbil sa do týchto ľudí.
Starší McConkie sa na územie dnešnej Českej a Slovenskej republiky mnohokrát vrátil – najprv ako hosťujúci odborník, potom ako spoluzakladateľ humanitárnej nadácie a v roku 2013 aj ako prezident misie.
Rodina
Starší McConkie sa narodil v Salt Lake City v auguste 1971 Jamesovi Wilsonovi McConkiemu II. a Judith Miller McConkieovej. Vyrastal v Salt Lake City a Laurel Springerovú stretol v prvý deň siedmeho ročníka základnej školy.
„Stretli sme sa na hodine orchestra,“ povedala sestra Laurel S. McConkieová. Ona skúšala husle a on bol huslista. Navštevovali strednú školu Olympus, ale nikdy spolu naozaj nerandili, kým sa nevrátil z misie a nezačal chodiť na Univerzitu Utah.
Sestra McConkieová slúžila v argentínskej misii v Córdobe, o ktorej povedala, že jej pomohla pripraviť sa na úlohu s manželom viesť česko-slovenskú misiu neskôr počas ich manželstva. Zosobášili sa 18. júla 1995 v chráme v Salt Lake a majú štyri deti.
Pre nových rodičov nebolo rozhodnutie odísť jednoduché. Ale sestra McConkieová opísala pocit, ktorý jedného dňa získala.
„Len som mala pocit, že Boh povedal: ‚Musíte ísť. Musíte ísť.‘ A tak sme išli,“ povedala. „Myslela som si, že by to mohla byť naša jediná šanca ísť do Európy, ale teraz to pre mňa znamená tak veľa – je to ako ďalší domov. Česi a Slováci sú pre nás ako rodina.“
Štvrť, kde McConkieovci bývali, bola tou istou štvrťou, kde neskôr opäť žili, keď slúžili ako prezident misie s manželkou so svojimi štyrmi deťmi. Veľmi to uľahčilo udomácnenie sa.
Návrat do služby
V roku 1993, krátko po tom, čo sa starší McConkie vrátil domov zo svojej misie na plný úväzok, sa Československo rozdelilo na Českú republiku a Slovenskú republiku alebo Slovensko. V Českej republike bola Cirkev rýchlo uznaná, na Slovensku to však trvalo oveľa dlhšie.
V roku 2006 potrebovala Cirkev získať 20 000 podpisov pod petíciu za oficiálne uznanie na Slovensku. Starší McConkie a ďalší misionári, ktorí sa vrátili, pomohli zorganizovať a viesť skupiny vtedy slúžiacich misionárov, aby zhromaždili tieto podpisy.
To, čo sa vtedy zdalo byť neprekonateľnou úlohou, sa podarilo za necelý týždeň. Cirkev nakoniec odovzdala 33 000 podpisov a získala oficiálne uznanie.
Starší McConkie a dvaja z týchto ďalších misionárov, ktorí sa vrátili, sa práve rozhodli založiť neziskovú organizáciu Wallace Toronto Foundation, ktorá by sa venovala projektom služby a humanitárnej práci v Českej a Slovenskej republike. Z projektu zbierania podpisov sa dozvedeli, že s miestnymi dobrovoľníkmi a projektmi by nadácia mohla mať väčší vplyv.
Takmer každý september sa vracajú do iného mesta v regióne a spolupracujú s miestnou neziskovou organizáciou alebo samosprávou, aby vykonávali službu, pričom pozývajú členov Cirkvi a ďalších, aby slúžili spolu s nimi.
Sestra McConkieová povedala, že víkend začína slávnostným zasadaním a potom sa pustia do práce. Každý rok sledovala, ako deti rodín vyrastajú, keď sa vracajú k spoločnej službe.
Dodala, že pri sledovaní nadácie a jej zaangažovania „nie je najkrajšia vec nové ihrisko alebo pomoc niekomu postaviť dom. Je to samotná služba – stretávanie sa a vzájomná spolupráca. To je moc služby, obohacuje vás“.
Keď boli McConkieovci v roku 2013 povolaní slúžiť ako vedúci česko-slovenskej misie, vracali sa na miesto, ktoré milujú.
Starší McConkie povedal, že príležitosť vrátiť sa do Prahy bola duchovne aj inak návratom na úžasné miesto: „Je to miesto, ktoré ma reprezentuje, keď som svojou najlepšou verziou. Mojou najlepšou verziou je, keď sa venujem službe, myslím na druhých, kážem evanjelium.“
Misijní vedúci
Deti McConkieovcov – dievča a traja chlapci – mali 15, 13, 9 a 7 rokov, keď začali svoju službu vo vedení misie. Sestra McConkieová povedala, že aj keď bolo ťažké rozlúčiť sa s ich rodným jazykom, rodinou a priateľmi v Utahu, Pán ich požehnal.
Staršie misionárske páry sa stali ich starými rodičmi, starší a sestry sa stali súrodencami a sesternicami či bratrancami. Českí a slovenskí Svätí sa stali rodinou a priateľmi.
„Pre mňa bolo najsilnejšou vecou sledovať, ako Pán všetko vynahradzuje,“ povedala. „Nebolo to ľahké pre naše deti a nebolo to ľahké ani pre nás, ale boli sme nesmierne požehnaní prehĺbenou láskou k evanjeliu.“
Deti zapadli, keď navštevovali členov a misionárov v oboch krajinách, učili s misionármi a chodili na pobočkové a okrskové konferencie.
Prvý okrsok bol na Slovensku zorganizovaný v roku 2015 a prvý kôl v Českej republike bol vytvorený v roku 2016. Aby pomohli pripraviť sa na tieto dôležité udalosti, manželia McConkieovci navštevovali veľké i malé pobočky po celej Českej republike a na Slovensku.
„Naše deti boli úžasné, len sme očakávali, že budú vždy pripravené mať príhovor,“ povedala sestra McConkieová.
Starší McConkie povedal, že ich deti zaregistrovali svoje meno na nedeľných zhromaždeniach – pretože to bola jediná vec, ktorú počuli v angličtine – potom prišli a vydali svoje svedectvo jednu vetu za druhou, pretože vedeli, že majú počkať na prekladateľa. Potom ho zakončili v mene Ježiša Krista a vrátili sa, aby si sadli a pokračovali v čítaní alebo kreslení.
Rodina trávila veľa času spoločným chodením po dláždených uliciach, rozprávaním sa okolo stola a najmä strávili dlhé hodiny jazdou v aute.
Starší a sestra McConkieovci preniesli skúsenosť, ktorú mal so svojimi rodičmi ako mladý muž, ktorý študoval evanjelium, do svojho vzťahu so svojimi deťmi: „Naučiť sa zručnosti a zapojiť sa do procesu premýšľania nahlas, spoločného rozhovoru a bezpečného skúmania spôsobu, akým viera, Cirkev a evanjelium ovplyvňujú naše životy,“ povedal.
„Táto zručnosť je v niektorých ohľadoch taká dôležitá ako čokoľvek, čo by sa kedy mladý človek mohol naučiť. Pretože vo svete, v ktorom teraz žijeme, sme tak bombardovaní nápadmi a informáciami, schopnosť premýšľať, spracovávať a hodnotiť ako je naša životná skúsenosť správne chápaná vďaka evanjeliu Ježiša Krista, je mocná vec. A to sa dialo v aute.“
Moc rád zameraných na Krista
V čase svojho povolania za sedemdesiatnika slúžil starší McConkie ako prezident kolu Salt Lake Pioneer YSA. Povedal, že sa mu páčilo, ako sa mladí slobodní dospelí nachádzajú v desaťročí rozhodnutí, kde mnohí mali základ v skúsenosti s misiou a tak boli pripravení ísť vpred ako učeníci po zvyšok svojho života.
„Premýšľať o týchto veciach a znova o nich hovoriť je len akési prirodzené rozšírenie toho, čo rád robím a čo radi robíme a čo som robil od svojich 12 rokov,“ povedal starší McConkie.
V radách s mladými slobodnými dospelými, s členmi zboru, s misionármi a s ich rodinou starší a sestra McConkieovci vždy hovoria o tom, čo, prečo a ako je evanjelium – a povzbudzujú k aktívnej, úprimnej účasti.
„Podobne ako v 1. Petra 3:15, pomáhať ľuďom, aby boli vždy pripravení dať dôvod pre nádej, ktorá je v nich. Premýšľať: ‚Čomu verím? Prečo tomu verím? Ako to ovplyvňuje môj život a čo by som mal robiť ďalej?‘“ povedal.
Ale najdôležitejšou vecou, povedal starší McConkie, keď začal byť emotívny, je, že „vždy to musí skončiť pri Ježišovi. A vždy to tak bolo, s mojou mamou a otcom a s našimi deťmi, a s našimi misionármi, a naším kolom. Vždy na konci každej rady, ktorú máme, keď sme sa naučili, čo sme sa potrebovali naučiť, sme všetko odložili bokom a trávili sme čas v evanjeliách štúdiom Ježišovho života.
Vždy to musí skončiť pri Ježišovi. To bola naša skúsenosť. A keď tak činíme, veci majú tendenciu podariť sa.“