Čo vie starší James W. McConkie III. o moci evanjelia Ježiša Krista, ktorá mení životy

Starší a sestra McConkieovci
Starší James W. McConkie III., generálna autorita sedemdesiatnik z Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, vľavo, a jeho manželka, sestra Laurel McConkieová, v pondelok 4. apríla 2022 pózujú pre fotografa v cirkevnej úradnej budove v Salt Lake City.

Pre staršieho Jamesa W. McConkieho III. bude Česká a Slovenská republika vždy tak trochu domovom.

Keď bol starší James W. McConkie III. mladým misionárom v Československu začiatkom 90. rokov 20. storočia, krajina práve prešla sériou udalostí, ktoré ukončili 40 rokov vlády komunistickej strany.

„Bolo to, akoby som bol v správnom čase na správnom mieste so správnymi ľuďmi,“ povedal starší McConkie, ktorému bola nedávno vyjadrená podpora ako generálnej autorite sedemdesiatnikovi. „Moji misijní vedúci boli Richard a Barbara Winderovci, ktorí boli vnímaví a milovali Čechov a Slovákov a bola to dokonalá kombinácia.“

Ľudia čakali desaťročia, aby mohli opäť slobodne uctievať. Mladí misionári usilovne pracovali, pomáhali Cirkvi rásť tým, že našli členov Cirkvi a priviedli ich späť, nachádzali nových ľudí a pridávali ich do stáda. 

Starší McConkie povedal, že bol pripravený vďaka tomu, čo robili jeho rodičia, keď mal 12 rokov – pozvali ho, aby študoval písma, ako aj knihy, eseje a spisy od cirkevných vedúcich a cirkevnú históriu, a potom diskutovali o tom, čo sa naučil. 

„Môj otec a moja mama verili, že je dôležité učiť svoje deti evanjeliu, ako to navrhuje 68. oddiel Náuky a zmlúv. Pozýva rodičov, aby v zásade učili svoje deti Kristovu náuku,“ povedal starší McConkie. „A brali to veľmi, veľmi vážne.“ 

Počas svojho dospievania prečítal mnohé knihy a spisy: „Výsledkom toho bolo, že môj zmysel pre moc evanjelia Ježiša Krista meniť ľudí bolo niečo, čo som mal skutočne hlboko v duši ešte predtým, ako som vôbec vkročil do Československa,“ povedal. 

Na svojej misii bol svedkom moci evanjelia a povedal, že „ľudia boli po ňom smädní“. Zaľúbil sa do týchto ľudí. 

Starší McConkie sa na územie dnešnej Českej a Slovenskej republiky mnohokrát vrátil – najprv ako hosťujúci odborník, potom ako spoluzakladateľ humanitárnej nadácie a v roku 2013 aj ako prezident misie.

Rodina

Starší McConkie sa narodil v Salt Lake City v auguste 1971 Jamesovi Wilsonovi McConkiemu II. a Judith Miller McConkieovej. Vyrastal v Salt Lake City a Laurel Springerovú stretol v prvý deň siedmeho ročníka základnej školy.

„Stretli sme sa na hodine orchestra,“ povedala sestra Laurel S. McConkieová. Ona skúšala husle a on bol huslista. Navštevovali strednú školu Olympus, ale nikdy spolu naozaj nerandili, kým sa nevrátil z misie a nezačal chodiť na Univerzitu Utah. 

Sestra McConkieová slúžila v argentínskej misii v Córdobe, o ktorej povedala, že jej pomohla pripraviť sa na úlohu s manželom viesť česko-slovenskú misiu neskôr počas ich manželstva. Zosobášili sa 18. júla 1995 v chráme v Salt Lake a majú štyri deti.

Starší James W. McConkie III., sedemdesiatnik
Starší James W. McConkie III., sedemdesiatnik

Pre nových rodičov nebolo rozhodnutie odísť jednoduché. Ale sestra McConkieová opísala pocit, ktorý jedného dňa získala.

„Len som mala pocit, že Boh povedal: ‚Musíte ísť. Musíte ísť.‘ A tak sme išli,“ povedala. „Myslela som si, že by to mohla byť naša jediná šanca ísť do Európy, ale teraz to pre mňa znamená tak veľa – je to ako ďalší domov. Česi a Slováci sú pre nás ako rodina.“

Štvrť, kde McConkieovci bývali, bola tou istou štvrťou, kde neskôr opäť žili, keď slúžili ako prezident misie s manželkou so svojimi štyrmi deťmi. Veľmi to uľahčilo udomácnenie sa.

Návrat do služby

V roku 1993, krátko po tom, čo sa starší McConkie vrátil domov zo svojej misie na plný úväzok, sa Československo rozdelilo na Českú republiku a Slovenskú republiku alebo Slovensko. V Českej republike bola Cirkev rýchlo uznaná, na Slovensku to však trvalo oveľa dlhšie. 

V roku 2006 potrebovala Cirkev získať 20 000 podpisov pod petíciu za oficiálne uznanie na Slovensku. Starší McConkie a ďalší misionári, ktorí sa vrátili, pomohli zorganizovať a viesť skupiny vtedy slúžiacich misionárov, aby zhromaždili tieto podpisy.

To, čo sa vtedy zdalo byť neprekonateľnou úlohou, sa podarilo za necelý týždeň. Cirkev nakoniec odovzdala 33 000 podpisov a získala oficiálne uznanie.

Starší McConkie a dvaja z týchto ďalších misionárov, ktorí sa vrátili, sa práve rozhodli založiť neziskovú organizáciu Wallace Toronto Foundation, ktorá by sa venovala projektom služby a humanitárnej práci v Českej a Slovenskej republike. Z projektu zbierania podpisov sa dozvedeli, že s miestnymi dobrovoľníkmi a projektmi by nadácia mohla mať väčší vplyv. 

Takmer každý september sa vracajú do iného mesta v regióne a spolupracujú s miestnou neziskovou organizáciou alebo samosprávou, aby vykonávali službu, pričom pozývajú členov Cirkvi a ďalších, aby slúžili spolu s nimi. 

Sestra McConkieová povedala, že víkend začína slávnostným zasadaním a potom sa pustia do práce. Každý rok sledovala, ako deti rodín vyrastajú, keď sa vracajú k spoločnej službe. 

Dodala, že pri sledovaní nadácie a jej zaangažovania „nie je najkrajšia vec nové ihrisko alebo pomoc niekomu postaviť dom. Je to samotná služba – stretávanie sa a vzájomná spolupráca. To je moc služby, obohacuje vás“. 

Keď boli McConkieovci v roku 2013 povolaní slúžiť ako vedúci česko-slovenskej misie, vracali sa na miesto, ktoré milujú.

Starší McConkie povedal, že príležitosť vrátiť sa do Prahy bola duchovne aj inak návratom na úžasné miesto:  „Je to miesto, ktoré ma reprezentuje, keď som svojou najlepšou verziou. Mojou najlepšou verziou je, keď sa venujem službe, myslím na druhých, kážem evanjelium.“

Misijní vedúci

Deti McConkieovcov – dievča a traja chlapci – mali 15, 13, 9 a 7 rokov, keď začali svoju službu vo vedení misie. Sestra McConkieová povedala, že aj keď bolo ťažké rozlúčiť sa s ich rodným jazykom, rodinou a priateľmi v Utahu, Pán ich požehnal.

Staršie misionárske páry sa stali ich starými rodičmi, starší a sestry sa stali súrodencami a sesternicami či bratrancami. Českí a slovenskí Svätí sa stali rodinou a priateľmi. 

„Pre mňa bolo najsilnejšou vecou sledovať, ako Pán všetko vynahradzuje,“ povedala. „Nebolo to ľahké pre naše deti a nebolo to ľahké ani pre nás, ale boli sme nesmierne požehnaní prehĺbenou láskou k evanjeliu.“  

Deti zapadli, keď navštevovali členov a misionárov v oboch krajinách, učili s misionármi a chodili na pobočkové a okrskové konferencie.

Prvý okrsok bol na Slovensku zorganizovaný v roku 2015 a prvý kôl v Českej republike bol vytvorený v roku 2016. Aby pomohli pripraviť sa na tieto dôležité udalosti, manželia McConkieovci navštevovali veľké i malé pobočky po celej Českej republike a na Slovensku.

„Naše deti boli úžasné, len sme očakávali, že budú vždy pripravené mať príhovor,“ povedala sestra McConkieová.

Starší McConkie povedal, že ich deti zaregistrovali svoje meno na nedeľných zhromaždeniach – pretože to bola jediná vec, ktorú počuli v angličtine – potom prišli a vydali svoje svedectvo jednu vetu za druhou, pretože vedeli, že majú počkať na prekladateľa. Potom ho zakončili v mene Ježiša Krista a vrátili sa, aby si sadli a pokračovali v čítaní alebo kreslení.

Rodina trávila veľa času spoločným chodením po dláždených uliciach, rozprávaním sa okolo stola a najmä strávili dlhé hodiny jazdou v aute. 

Starší a sestra McConkieovci preniesli skúsenosť, ktorú mal so svojimi rodičmi ako mladý muž, ktorý študoval evanjelium, do svojho vzťahu so svojimi deťmi: „Naučiť sa zručnosti a zapojiť sa do procesu premýšľania nahlas, spoločného rozhovoru a bezpečného skúmania spôsobu, akým viera, Cirkev a evanjelium ovplyvňujú naše životy,“ povedal.

„Táto zručnosť je v niektorých ohľadoch taká dôležitá ako čokoľvek, čo by sa kedy mladý človek mohol naučiť. Pretože vo svete, v ktorom teraz žijeme, sme tak bombardovaní nápadmi a informáciami, schopnosť premýšľať, spracovávať a hodnotiť ako je naša životná skúsenosť správne chápaná vďaka evanjeliu Ježiša Krista, je mocná vec. A to sa dialo v aute.“  

Moc rád zameraných na Krista

V čase svojho povolania za sedemdesiatnika slúžil starší McConkie ako prezident kolu Salt Lake Pioneer YSA. Povedal, že sa mu páčilo, ako sa mladí slobodní dospelí nachádzajú v desaťročí rozhodnutí, kde mnohí mali základ v skúsenosti s misiou a tak boli pripravení ísť vpred ako učeníci po zvyšok svojho života. 

„Premýšľať o týchto veciach a znova o nich hovoriť je len akési prirodzené rozšírenie toho, čo rád robím a čo radi robíme a čo som robil od svojich 12 rokov,“ povedal starší McConkie.

V radách s mladými slobodnými dospelými, s členmi zboru, s misionármi a s ich rodinou starší a sestra McConkieovci vždy hovoria o tom, čo, prečo a ako je evanjelium – a povzbudzujú k aktívnej, úprimnej účasti.

„Podobne ako v 1. Petra 3:15, pomáhať ľuďom, aby boli vždy pripravení dať dôvod pre nádej, ktorá je v nich. Premýšľať: ‚Čomu verím? Prečo tomu verím? Ako to ovplyvňuje môj život a čo by som mal robiť ďalej?‘“ povedal.

Ale najdôležitejšou vecou, povedal starší McConkie, keď začal byť emotívny, je, že „vždy to musí skončiť pri Ježišovi. A vždy to tak bolo, s mojou mamou a otcom a s našimi deťmi, a s našimi misionármi, a naším kolom. Vždy na konci každej rady, ktorú máme, keď sme sa naučili, čo sme sa potrebovali naučiť, sme všetko odložili bokom a trávili sme čas v evanjeliách štúdiom Ježišovho života. 

Vždy to musí skončiť pri Ježišovi. To bola naša skúsenosť. A keď tak činíme, veci majú tendenciu podariť sa.“